|
Dohodla som sa s mojou kamarátkou Katkou, že mi pomôže s upratovaním. Ona odišla z práce a sústreďuje sa na svoj budúci podnikateľský zámer, ja som zasa SZČO, robím, čo príde a podľa toho mám aj možnosť spraviť si upratovacie voľno. Katka priniesla svoje nové ospevované zariadenie na umývanie okien, a kým boli deti v škôlke, dali sme do poriadku náš dom. Pritom sme sa rozprávali, počúvali pesničky z mladosti, spolu obedovali a vypili po dve kávy. Prítomnosť inej osoby ma poháňala k lepším výkonom a všetko sa mi chcelo.
Vytvorili sme skvelú dvojku a vtipkovali, že založíme upratovaciu službu. Už počas dňa sme dostali dve ponuky práce. Moja mama si nás objednala na najbližší voľný termín, našu kamarátku Lucku by sme potešili, keby sme upratali jej dom od vrchu až po spodok. Napadlo mi, že takmer všetky ženy, čo poznám, popri tých naozaj zásadných veciach ako zdravie, láska, zabezpečenie rodiny, nechcú nejako strašne veľa. Väčšinou sa nebavíme o tom, že by niektorá chcela letieť na Bahamy alebo mať nové auto, dokonca ani drahé kabelky a topánky nie sú v zoznamoch prianí najvyššie. Najčastejšie si moje kamošky povzdychnú, že by chceli mať upratané. Dom, dvor, balkón, predzáhradku a záhradu. Keď to naozaj tak veľmi chceme, prečo to aj nemáme?
Pretože sú aj veci, ktoré chceme viac. Odkedy som bola na tréningu nenásilnej komunikácie (www.lifeatwork.sk) a čítala rovnomennú knihu Marshalla B. Rosenberga (Nenásilná komunikácia, Portál, 2013), prestala som samú seba vnímať ako obeť vecí, ktoré sa dejú okolo mňa a ja sa im musím prispôsobiť. Vidím sa ako človeka, ktorý robí vlastné rozhodnutia v akokoľvek obmedzenom režime a preberá za to zodpovednosť. Tak je to aj s upratovaním. Môžem sa rozhodnúť, že budem udržiavať svoju domácnosť v top stave, ale ja si radšej dám kávu, so synom sa hráme alebo si vyfarbujeme, ideme von s kamarátmi, radšej si prečítam knihu alebo článok na webe. Nie som proste taká žena, aké obdivujem. Tie, čo sa preberú z polospánku, keď deti zaspia a do večierky stihnú ešte umyť riad, dlážku alebo žehliť. Keď nemám žiadny pracovný deadline, tak si radšej pospím.
Myslieť si, že nemáme na výber je podľa marketingového mága Setha Godina „chyba, ktorú ľahko spravíme, je to lákavá pasca, do ktorej môžeme spadnúť“. Vysvetľuje, že nemať na výber je málo pravdepodobné. Oveľa častejšie sa nám stáva, že nemáme na výber žiadne jednoduché riešenie. Naše možnosti väčšinou obsahujú krátkodobé trápenia výmenou za dlhodobé výhody.
Priznať si, že máme na výber, že to, ako žijeme, je naším rozhodnutím, nie je ľahké. Rovnako nie je ľahké sa zmieriť s tým, že každý deň sa u nás z podlahy jesť nebude. Najmä, ak nám v detstve bola príkladom ligotavá mamina domácnosť. Alebo, ak v sebe nosíme utkvelú predstavu, že to raz u nás bude vyzerať ako v časopise o bývaní. Pre niekoho môže byť ťažké uvedomiť si, že jednoducho potrebuje pomoc a vedieť ju prijať. Pomoc do domácnosti častejšie využívajú ženy v anonymite mesta, na dedinách si za to môžeme vyslúžiť rôzne nálepky. Tie však nebolia, ak si tú najhoršiu a najneznesiteľnejšiu nálepku nedávame my samé: „Som neschopná.“ „Neviem sa postarať o domácnosť.“ „Ako to moja mama zvládala? Nikdy sa jej nevyrovnám.“
Dnes som sa rozhodla, že povysávam, včera som odpratala zimné veci a večer stihla umyť riad. Milujem tú krátku pokojnú chvíľu po upratovaní, keď ešte nikto z nás nestihol nič rozvliecť, zašpiniť alebo vysypať a ja môžem z kresla obdivovať, aké to tu máme pekné. Dokonca milujem aj tú chvíľu, keď moji chlapci nie sú doma, pustím si naplno pesničky od Swell Season, upratujem a spievam do rúry od vysávača. Je kopec ďalších vecí, čo mám rada a chcem, aby sa stali v dňoch, ktoré nemajú 48 hodín. Ale úplne najviac chcem, aby sme tie dvadsaťštyrihodinové dni prežili s radosťou.
Prečítajte si aj Stĺpček Ženy na dedine: Umieráčik
