|
Piatky 13-teho som mala vždy rada. Môj syn sa narodil v piatok trinásteho a vždy, keď v kalendári nastane tento deň, spomeniem si na to. Aj tento piatok začal ako pohodový deň. Potom ma však zmiatol, lebo večer ukázal svoju odvrátenú tvár.
S priateľmi sme šli na koncert do Viedne. Cestou z práce sa v hroznej bratislavskej mestskej doprave pokazilo takmer všetko. Zápchy v rozkopanom meste, autobus vynechal dva spoje. Cesta z Ružinova do Petržalky trvala viac ako hodinu a pol. Stihnúť vlak nebolo možné. Strašne som v duchu nadávala. Na MHD, na rozkopanú Bratislavu, na nechodiace spoje, na ľahostajnosť. Aj napriek všetkému som akoby zázrakom prišla minútu pred odchodom a vlak sme stihli. Koncert bol úžasný. Cesta späť menej.
Na vlak späť sme čakali viac ako hodinu, lebo medzi pol jedenástou a pol jednou nič nechodí. Napriek ruchu a množstvu ľudí “perfektní” Viedenčania nechcú, aby ich krásna stanica v noci poskytovala útočisko pre ľudí čakajúcich na vlaky. Nenechali otvorenú ani jednu kaviareň, ani jediný obchodík. Nemáte tam miesto, kde si môžete kúpiť minerálku, či čaj. V obrovskej presklenej a čistej stanici na vás dýcha chlad a ľahostajnosť. Našťastie sme všetko prečkali a nočným vlakom sa domov dostali okolo druhej. Celý čas sme sa sťažovali na všetko možné. Boli sme unavení, utrmácaní, tešili sme sa na posteľ. Telefóny vybité, my netušiaci, čo sa práve deje kúsok od nás.
Príchod domov. Neviem prečo, unavená otváram počítač, že sa pozriem, aspoň na facebook. Paríž!!! Neverím tomu, čo čítam. Moje zamilované mesto. Mon amour. Stovky ľudí zdieľajú smutné správy. V Paríži zomrelo viac ako 120 ľudí. Ľudia, ktorí ešte ráno možno nadávali na zápchu, možno meškali na koncert, možno riešili bežné problémy. Ľudia ako my. Európa zažila silný úder. Zlo opäť ukázalo svoju tvár a vysmialo sa dobru. Myslím na piatkovú noc a zrazu mi príde veľmi malicherné, že si nemám kde dať kávu. Čo bude ďalej? Aké vášne rozpúta útok na Paríž?
Čierny piatok prešiel do soboty zahalenej smútkom. Kamaráti na facebooku spomínajú na Ďura Kušnierika, ktorý v noci zomrel na svojom milovanom Islande. Juraj sa celé roky motal po rovnakých miestach ako ja. Zdravili sme sa v Artfóre, na koncertoch, na Pohode. Už sa nepozdravíme.
Zatváram počítač o pol tretej ráno a nechápem. Pár hodín prinieslo toľko smutného. Sľubujem sama sebe, že meškajúce spoje, ani zápchu na cestách už nebudem považovať za tragédiu. Tragédia, naozajstná tragédia je, keď sa večer nestretneme doma so svojimi najbližšími a vieme, že už ich nikdy neuvidíme. Keď sa už nevrátime z koncertu, z výletu, pracovnej cesty či z dovolenky. A to sa môže stať v akýkoľvek deň. Lebo nikdy nevieme, kedy príde náš čas.
Prečítajte si aj Terapia štrikovaním
