|
Po dvoch rokoch sa pred súd dostane prípad sexuálneho obťažovania v tábore Chachaland. Väčšinou sa prípady sexuálneho obťažovania do súdnej siene ani nedostanú. Je to dobrá správa alebo sú dva roky príliš dlhá doba na vyšetrovanie?
Barbora Burajová: “Skončenie vyšetrovania a podanie návrhu na obžalobu v tomto prípade vyslalo vážny signál o tom, že zneužívatelia detí si nemôžu byť ani po rokoch istí tým, že nebudú odhalení a obžalovaní. V tom vidím dobrú správu, pretože väčšina sexualizovaného násilia zostáva neodhalená a ľudia, ktorí ho zažili, bez potrebnej ochrany a podpory. Na druhej strane dlhší čas, ktorý uplynul od skutku, mohol mať vplyv na dĺžku vyšetrovania, i keď v praxi nejde o výnimočne dlhú dobu. Ešte bude nasledovať súdne konanie, no v priemere trvá trestné stíhanie napríklad znásilnenia 27,5 mesiaca.”
Čo to znamená pre prípadnú obeť, ktorá nájde odvahu vypovedať? Katarina Danová si musela prejsť spochybňovaním už, keď svoj príbeh zverejnila, teraz ju čakú súdny proces.
Barbora Burajová: “Trestné stíhanie predstavuje pre obete veľkú záťaž, najmä s ohľadom na to, že musia opakovane vypovedať o skutku a stretnú sa s páchateľom. Navyše spochybnenie výpovede obete je súčasťou stratégie obhajoby. Pre každého človeka bude mať oznámenie násilia a účasť v trestnom konaní iný význam. Právom obete je aj trestný čin neoznámiť, pričom v individuálnom prípade to môže byť najlepšie riešenie. Katarína Danová pri viacerých rozhovoroch hovorila o odbornej podpore, ktorú dostáva a ktorá by mala byť poskytovaná každej osobe, ktorá zažila sexualizované násilie. Predpokladám, že jej osobnosť spoločne s odbornou pomocou podmieňujú jej schopnosť svedčiť a tiež vysporiadať sa aj s tými reakciami, ktoré ju spochybňujú alebo zľahčujú jej prežitok a jeho následky.”
Prečítajte si
Prieskumy ukazujú, že prípadná obeť vypovedá na polícii viac ako obvinený. Ako to môže ustáť niekto, kto si navyše prechádza traumou z toho, čo sa stalo?
Barbora Burajová: “Je veľmi pravdepodobné, že najmä obete sexualizovaného násilia a tiež násilia od blízkych osôb, trpia posttraumatickou stresovou poruchou alebo jej viacerými príznakmi. V týchto prípadoch hrozí retraumatizácia obete aj v bežnom živote, ak im napríklad zvuk, pach, či slovo súvisiace s útokom navodí intenzívne pocity opätovného prežívania útoku. Ak chceme pomôcť preživším, popri znížení počtu opakovania výpovede je potrebné sa zamerať aj na spôsob výsluchu a obsah úkonov, ktoré musia podstúpiť v trestnom konaní. Za dôležitú považujem aj dostupnosť strániaceho poradenstva či sprevádzania, ktoré podporia obeť v širšom kontexte. Viktimizácia trestným činom zasahuje totiž mnohé stránky osobnosti a aj sociálny kontext obete môže mať vplyv na jej medziľudské vzťahy, schopnosť študovať či pracovať, cítiť sa bezpečne doma či na verejnosti.”
Na obvineného sa robí znalecký posudok, v ktorom sa posudzuje jeho duševný stav, agresivita a sexuálna deviácia. Na obeť sa tiež robí posudok - o jej vierohodnosti a príznakoch spôsobených sexuálnym útokom. Nie je v tom opäť cítiť, že obeti neveríme?
Zuzana Očenášová: “Znalecký posudok o prípadných psychických následkoch násilia môže byť podporným dôkazom a napr. pri skutku týrania blízkej osoby a zverenej osoby sú následky súčasťou definície trestného činu. Posudzovanie vierohodnosti je problematickejšie. Nerobí sa pri všetkých trestných činoch, pri skutkoch násilia na ženách, či deťoch však áno. Čiastočne je to spôsobené tým, že tzv. objektívnych dôkazov je málo. Problémom však je, že neexistuje nejaká osvedčená metóda ako špecifickú vierohodnosť, teda tú vo vzťahu ku konkrétnemu činu, znalecky skúmať. Väčšinou sa používajú rôzne osobnostné testy. Výskumy však ukazujú, že u traumatizovaných osôb môžu byť ich výsledky výrazne posunuté. Navyše, nejaké výsledky v testoch predsa neznamenajú, že na akokoľvek štruktúrovanej osobnosti sa nemohlo udiať násilie. Vo väčšine krajín sa špecifická vierohodnosť neposudzuje vôbec.”
Prípad Chachaland ide pred súd, v kauze Čistý deň máme dvoch právoplatne odsúdených zamestnancov resocializačného zariadenia: kuchár i psychológ boli odsúdení na niekoľko rokov za sexuálne zneužívanie. Zmení to pochybnosti verejnosti, či si ženy alebo dievčatá obťažovanie vymýšľajú?
Zuzana Očenášová: “Súdne rozhodnutia sú formou zadosťučinenia pre konkrétne dievčatá po tom, čím všetkým si museli prejsť. Zmena v nastavení spoločnosti bude trvať ešte dlho. Mýtus, že ženy a deti si to vymýšľajú, je jeden z najviac zakorenených. Zároveň je aj veľmi nebezpečný, pretože ženy a deti sa boja niekomu zdôveriť s tým, čo sa im stalo. Potom zostávajú so svojou traumou samé, bez potrebnej pomoci a následky na ich život a psychiku sú ešte horšie.”
Psychologička Zuzana Očenášová. Foto - Viera Böttcher
Štatistiky ukazujú, že len v minime prípadov sa ukáže, že obeť klamala alebo obvinila niekoho neprávom. Je to tak?
Zuzana Očenášová: “Na Slovensku takéto dáta nemáme. Zahraničné výskumy však ukazujú, že miera krivých obvinení pri sexuálnom násilí sa pohybuje medzi 6 – 10 percent, čo je podobné ako pri iných trestných činoch. Nie je dôvod myslieť si, že Slovensko je v tomto ohľade nejako špecifické. Skôr naopak, veľa prípadov sa nikdy do pozornosti inštitúcií ani nedostane.”
Barbora Burajová: “Pripisovanie väčšieho významu pravdepodobnosti krivého obvinenia v prípadoch sexualizovaného násilia a násilia medzi blízkymi, najmä na ženách a deťoch, svedčí skôr o našich predsudkoch. Z pohľadu ochrany obetí, ale aj znižovania výskytu násilia považujem za významnejší cieľ zvýšenie počtu oznámení. Pritom nemyslím len trestné oznámenia, ale akékoľvek oznámenie s cieľom domôcť sa ochrany a pomoci, teda napríklad aj domáhanie sa vydania zákazu priblíženia či kontaktovania v občianskom konaní.”
Podobný scenár sa opakuje pri obvinení poslanca Jána Heráka z údajného obťažovania či dokonca možného znásilnenia dievčat v tábore. Polícii sa prihlásilo tretie dievča. Aj v tomto prípade sme zažili viac podpory poslancovi než dievčatám. Prečo?
Zuzana Očenášová: “Predovšetkým je to pre ľudí konkrétny človek, ktorého si vedia predstaviť, na rozdiel od anonymných dievčat. Zároveň je pre ľudí ťažké si predstaviť, že niekto, koho poznajú ako kolegu, kamaráta, suseda, by mohol mať aj inú stránku a pácha sexuálne násilie. Svoje tu zohráva aj predstava, že páchatelia sú nejakí sexuálni devianti. Vo väčšine prípadov však ide o normálnych mužov, bez vážnych psychiatrických diagnóz. Prvoradým záujmom spoločnosti by však malo byť chrániť deti a postarať sa o to, aby im bola poskytnutá pomoc, ktorú potrebujú. Spochybňovanie obetí, či rozdelenie zodpovednosti medzi páchateľa a obeť zo strany niektorých odborníčok je neprípustné.”
Prečo žiadame prezumpciu neviny pri obvinenom, ale nedodržiavame ju pri obetiach?
Barbora Burajová: “Prezumpcia neviny je princíp, ktorý môžeme datovať až do dôb Rímskej ríše. Uvažuje sa o nej v naučených rámcoch, zvyčajne v kontexte trestného konania, v ktorom vinu páchateľa potvrdzuje až právoplatný odsudzujúci rozsudok. Ale napríklad ustanovenia rôznych medzinárodných zmlúv hovoria o potrebe preukázať vinu zákonným spôsobom. Čo to je zákonný spôsob, určuje až legislatíva na štátnej úrovni. Obdobne je to s konceptom postihnutia páchateľa. Na národnej úrovni si pod tým väčšinou predstavujeme odsúdenie páchateľa v trestnom konaní. Medzinárodné zmluvy však za postihnutie páchateľa považujú aj iné obmedzenia či povinnosti, napríklad ujmu na rodičovských právach v prípade zanedbávania či zneužívania detí, pričom nie je požadované, aby bol páchateľ odsúdený v trestnom konaní. Navyše ochrana a podpora obetí je popri koncepte prezumpcie neviny veľmi mladá tematika. O tom, aké rôzne dôsledky má mať prezumpcia statusu obete, ktorú vniesla do nášho právneho poriadku transpozícia smernice o obetiach, ešte len začíname diskusiu, odbornú aj verejnú. No predpoklad, že prezumpcia neviny a prezumpcia statusu obete si konkurujú je mylný, keďže prezumpcia postavenia obete sa týka jej nároku na podporu a ochranu pred druhotnou a opakovanou viktimizáciou. “
Neobhajujeme obvinených aj preto, že sme niečo podobné zažili alebo o tom počuli, ale radšej sme to neriešili, potlačili a zabudli na to?
Zuzana Očenášová: “Myslím si, že je to práve naopak. Pre tie, ktoré sexuálne násilie alebo zneužívanie zažili, môže zverejnenie nových prípadov a hlavne uprednostnenie obvinených pred obeťami, otvoriť staré rany a pôsobiť na ne veľmi negatívne. Naopak, ak vidia, že sa iným obetiam dostalo podpory, sú ochotnejšie o svojich skúsenostiach rozprávať.”
Prečítajte si
(2)(3).jpg)
Aké by mali byť správne reakcie na prípady sexuálneho násilia? Ako by sme mali reagovať na prípadné obete a údajných obvinených, aj keď sú to známe mená?
Zuzana Očenášová: “V prípade žien a detí, ktoré zažili sexuálne násilie, by sme ich mali predovšetkým vypočuť a nespochybňovať to, čo nám hovoria, akokoľvek zvláštne sa nám to môže zdať. Naopak, treba ich pochváliť za to, že sa zdôverili a vyzdvihnúť ich statočnosť. Takisto je neprípustné diskutovať o tom, či sa dalo robiť niečo inak pred tým, počas alebo po skutku. Na prípady extrémneho ohrozenia, kam sexuálne násilie patrí, reaguje každý inak a nikto z nás nevie, ako by reagoval on sám. Deťom a ženám, ktoré zažili sexuálne násilie, treba poskytnúť čo najviac podpory a posilnenia.”
Ján Herák sa vzdal poslaneckého mandátu, ale stále je jeho fotografia na titulnej stránke OZ Fantázia, ktorá pracuje s deťmi. Ako napĺňať prezumpciu neviny a pritom nechať obvineného zo sexuálneho obťažovania ďalej pracovať s deťmi?
Barbora Burajová: “O tom, aké požiadavky sú kladené a ako sú kontrolované detské tábory, mám informácie len z médií. Podľa nich sa zdá, že špecializované orgány štátu, napríklad sociálno-právna ochrana detí, v tomto ohľade nemajú kompetencie. Môže to poukazovať na nedostatok regulácie a kontroly v tejto oblasti. Ak OZ Fantázia nepovažuje za potrebné dištancovať sa od osoby, ktorá je obvinená zo sexuálneho zneužívania detí, je to ich rozhodnutie. Predpokladám, že na to majú nejaké dôvody. V tomto ohľade môžem vyjadriť len osobný postoj, že ani jeden z nich by nebol pre mňa ako matku dostatočný na to, aby som im zverila svoje deti.”
Sexuálne násilie sa trestá tvrdšie, ak sa ho páchateľ dopustil na chránenej osobe, teda takej, ktorá mu bola zverená do opatery. Spomínané prípady sa týkali resocializačného zariadenia, obete sú z detských domovov. Ako veľmi v takomto prípade zlyháva štát?
Barbora Burajová: “Opäť mám v tomto ohľade len informácie z médií a neviem pomenovať konkrétne zlyhania. V odborných diskusiách je najčastejšie spomínaná kapacita kontrolných orgánov a ich kompetencie. Ďalšou stránkou je odborná príprava a špecializácia tých, ktorí v inštitúciách pracujú, či už v rámci povolovacích konaní, dozoru alebo poradenstva.”
Resocializačné zariadenie Čistý deň v Galante v septembri 2016. Foto TASR - Henrich Mišovič
Aké opatrenia by mal štát prijať, aby sa to neopakovalo?
Barbora Burajová: “Nemôžeme očakávať zlepšenia, pokiaľ bude téma sexualizovaného násilia tabuizovaná. Ak uznáme jeho hrozbu, vieme identifikovať oblasti, kde je riziko najväčšie a tam by sme mali vytvárať preventívne opatrenia. Tie môžu byť rôznorodé, od požiadaviek na organizáciu, kvalifikáciu, skúsenosti či bezúhonnosť, následný dozor a kontrolu. No napokon rozhodujúce bude to, či ohrozená osoba vie, že nik nemôže robiť, čo je jej nepríjemné alebo s čím nesúhlasí. Či vie, že má nárok povedať nie a zdôveriť sa na bezpečnom mieste, kde jej bude poskytnutá ochrana. Neodmysliteľnou súčasťou ochrany sú aj štandardy a postupy poskytovania ochrany.”
Akú reakciu očakávate od poslancov a poslankýň?
Barbora Burajová: “Zrejme myslíte praktické implikácie, keďže politickú zodpovednosť pán poslanec napokon vyvodil. V tomto ohľade poslancom a poslankyniam ponúkam sprostredkovanie skúseností z praxe. Na Slovensku máme dostatok odborníkov a odborníčok, ktorí vedia hovoriť za obete a súčasne pomenovať, kde systém zlyháva a kde sú biele miesta. Už ich vypočutie by bolo dobrým začiatkom. Nabádam tiež skôr na obozretný postup založený na znalostiach, ako na unáhlené zmeny pár paragrafov.”
Zmenia rozsudky pohľad ľudí na tému sexuálneho násilia na Slovensku?
Zuzana Očenášová: “Skôr to zmení spoločenská diskusia, ktorá je okolo nich. To povedomie sa síce pomaly, ale zlepšuje. Aj v poslednom prípade sa v médiách i od odbornej verejnosti objavili stanoviská podporné k obetiam. Samozrejme, pozornosť sa nedostáva všetkým prípadom, ale najmä tým, kde sa objavujú známe mená. Takéto prípady a diskusia okolo nich majú potenciál pomaly meniť aj postoj verejnosti.”
Ministerka spravodlivosti Mária Kolíková pripustila zmenu definície znásilnenia. Slovensko stále patrí k tým krajinám v Európe, ktoré neuznávajú v trestnoprávnej definícii, že sex bez súhlasu je znásilnením. Pomôže zmena definície?
Barbora Burajová: “Súčasná právna úprava, ktorá vyžaduje použitie násilia alebo bezprostrednej hrozby násilia v prípade týchto trestných činov, nie je v súlade s poznatkami o správaní obetí, ktoré čelia napadnutiu alebo nátlaku v sexuálnej oblasti. Napríklad podľa reprezentatívneho prieskumu sexuálneho násilia, ktorý sme realizovali v roku 2017, takmer polovica žien, ktoré zažili sexualizované násilie od partnera, uviedla, že sa sexuálnemu styku podvolili zo strachu z fyzického násilia, alebo aby chránili svoje deti. Spoločne s vytvorením systému psychologickej, sociálnej a právnej podpory pre osoby so skúsenosťou sexualizovaného násilia by zmena definície mohla zvýšiť jeho mieru nahlasovania a vyhľadania pomoci. Po dlhých rokoch je tiež iniciatíva pani ministerky Kolíkovej signálom, že štát má záujem o boj proti sexualizovanému násiliu o ochranu a podporu jeho obetí, čo je významný krok.”
Dlhé roky sa venujete problematike násilia na ženách. Pandémia ukázala, že s násilím máme na Slovensku väčší problém, ako sme si pripúšťali. Vidíte šancu na zmeny k lepšiemu?
Zuzana Očenášová: “Neviem, či pandémia ukázala, že máme väčší problém s násilím na ženách. Tie čísla žien, ktoré ho zažívajú, sú roky rovnaké. Pandémia skôr zintenzívnila násilie, ktoré už vo vzťahoch prítomné bolo. Najmä však protipandemické opatrenia do veľkej miery odstrihli ženy od zdrojov pomoci, či už z ich bezprostredného okolia alebo zo strany profesionálok. Zároveň ukázala, že pri prijímaní opatrení sa potreby takýchto žien nebrali do úvahy. Napríklad, medzi výnimkami zo zákazu vykázania sa neobjavila možnosť urobiť tak v prípade ohrozenia života a zdravia alebo počas prvej vlny nebolo ženám a deťom, ktoré potrebovali krízové ubytovanie, umožnené rýchlo a bezplatne absolvovať test na COVID-19. Pozornosť by sa tiež mala venovať tejto skupine žien, najmä jednorodičovským rodinám, pri ekonomickej pomoci na zvládanie následkov pandémie, pretože pre mnohé z nich bola pandémia devastačná.”
