Ženy majú relatívne dosť výbavy na zbieranie kontroliek, avšak niekedy sú prehliadané - vedome, či nevedome - prepísané výchovou, či spoločnosťou. Také úplne typické a opakujúce sa pri ženách a dievčatách je výchova k nadmernej slušnosti, hovorí inštruktorka Natália Liptáková z Reálnej sebaobrany Košice, kde ponúkajú aj kurzy pre dievčatá a ženy a pracujú s týranými ženami.  

Čo si máme predstaviť pod pojmom reálna sebaobrana? Niekto by si myslel, že sa tam učí, ako sa v správny moment pobiť.

„Áno, aj my máme túto skúsenosť - časť telefonátov začína slovami „a vy sa tam bijete?“ Ďalšia časť rodičov hľadá kurz pre dieťa s poznámkou: „my sme takí iní“ a tretia veľká skupina je sebaobrana ako taká. Väčšina ľudí príde kvôli tomu, že sa niečo stalo, či už zažili slovné alebo fyzické konflikty, u detí je to šikana, pocit slabej sebahodnoty, utiahnutosť.

Ďalšou, nemenej dôležitou skupinou sú prevenčné aktivity, niečo ako ‚kurz prvej sebaobrany‘, kde to prirovnávame k zručnostiam prvej pomoci. Je dobré aspoň trochu túto zručnosť mať a nepotrebovať ju, ako ju potrebovať a nemať.“

Sebaobrana pre ženy aj pre deti 

Dobre, ak by sme to teda chceli definovať odbornejšie?

„Ak by to malo byť na úrovni definície sebaobrany, asi by to bol súhrn aktivít, ktoré slúžia na detekciu a odvráteniu hrozby (voči osobe, blízkym, majetku). To slovíčko REÁLNA u nás znamená, že pracujeme rýdzo s tým, čo funguje. Technika môže fungovať, ale konkrétny človek ju nebude vedieť z viacerých dôvodov použiť. Ťažko bude niekto kričať, ak ma strach z kriku."

A teraz konkrétnejšie k vašim aktivitám...

„Ak prejdeme priamo k našej každodennej práci, bola by to v prvom rade tvorba bezpečného prostredia a priestoru, kde je možné niečo zmeniť. Potom je to akceptácia súčasného stavu a zažitých situácií bez ich hodnotenia. Volám to rozdané karty - máme nejakú genetiku, vyrastali sme v určitých rodinných podmienkach a formovali nás ľudia okolo, prostredie a spoločnosť. Táto kombinácia nás často predurčuje ako budeme reagovať. A potom vnútorná motivácia k sebaobrane. Bránila by som sa vôbec?

Pokračujeme spoznávaním vlastných potrieb, hľadáme vlastné hranice a možnosti ich nastavovania. Venujeme sa veľmi dôležitej téme prevencie v sebaobrane žien a detí (aj mužov).

Ďalej ide o rozpoznanie konfliktu už v predkonfliktnej fáze, možnostiam ako ho deeskalovať, hľadáme spôsoby ako čo najbezpečnejšie riešiť slovný, ale aj fyzický konflikt. Venujeme sa podpore a zvyšovaniu svojej hodnoty cez konanie. Potom skúšame nástroje napríklad ako používať zvýšený hlas, postoj, chôdzu, vzdialenosť, ruky, či nohy. Ak sa vrátim k rozdaným kartám, tak často vravím, aby sme s tými kartami zahrať čo najlepšiu partiu. Sme prístav, kde sa ľudia zastavia a potom sa snažíme, aby bezpečne plávali ďalej.“

 

„Deti sú dar. Nemajú zďaleka toľko možností a nástrojov ako majú dospelí a my ako dospelí sme povinní im dávať vhodné nástroje. Ak im ich nedávame, nedivme sa. Ak je jediným nástrojom kladivo, každý problém je klinec.“

 

OZ Bezpečný prístav ste založili pred deviatimi rokmi, predtým ste cvičili v  malej telocvični. Čo bol tvoj osobný spúšťač dať sa na sebaobranu?

„Športujem od desiatich rokov a veľa času som strávila v telocvični hlavne výkonnostným volejbalom. Čo sa týka sebaobrany, začala som výcvikmi mužskej sebaobrany. Tá mi, samozrejme, nesadla, lebo som na veľa vecí fyzicky nestačila, a to nemyslím kondične, ale hlavne váhou a silou. Tak sme začali prerábať systém pre bežné ženy.

Myslíme si, že sebaobrana má fungovať pre mladých aj starých, zranených, športovcov aj nešportovcov, ženy, mužov, deti. Osobným spúšťačom bola túžba po poznaní správania sa ľudí, ich pohnútok, konania, ktorá stále trvá. Po organizačnej stránke a rozbiehaní tohto projektu bola veľmi nápomocná prax v ekonomickej sfére. A hneď na začiatku sme sa zhodli, že ak chceme niečo posúvať, tak hlavná je prevencia a tá začína u detí, takže ďalšou veľmi silnou motiváciou boli deti.“

Ilustračné foto - archív ZVM

Prečo sa ženy rozhodnú pre kurz sebaobrany? Majú niečo zažité, sú len predvídavé, vyhľadávajú niečo nové?

„Prvá časť je prevenčná, často počujem pri prvom kontakte „svet je taký“ a pocitu bezpečia nepomáha aj mnoho negatívnych správ v médiách. Ide tu o skupinu žien, u ktorých sa viac-menej nič vážne nestalo, mohli niečo počuť, videli správy, alebo sa im narodia deti a  vyplavia sa rôzne strachy a obavy, prídu témy rodičovstva a výchovy, spomienky na detstvo. Inak veľmi opomínaná téma u mužov pri narodení dieťaťa je strach, ktorý doteraz v tejto forme nepoznali a dosť málo sa o tom hovorí.

Druhá časť sú rôzne zažité konflikty, šikana v škole, mobbing/bossing v práci, ohrozenie od susedov, ale aj strach z konfliktov, pocit nízkej sebahodnoty, problém sa ohradiť, povedať nie, ustáť si svoj priestor, krehké hranice. Potom často diskutované problémy vo výchove, rodine. Patrí tu aj veľmi podceňovaná slovná agresivita, pokrikovanie na ulici, komentovanie výzoru a podobne.

Tretia časť sú už hrozby, vyhrážania, fyzické napadnutia, bohužiaľ hlavne partnerom alebo blízkou osobou. Tu chcem dodať, že v celom procese sa venujeme konkrétnej časti. Akútnu pomoc v prípade napadnutia treba riešiť cez políciu, ak je to potrebné tak RZP, v ďalšom kroku azylové domy, pomoc právnika, či psychológa. Taktiež nie sme náhrada odbornej psychologickej alebo psychiatrickej pomoci, či terapie.“

Máte v kurze aj týrané ženy, ktoré sa k tyranovi vrátia domov. Učia sa u vás, ako „prežiť“?

„Týmto ženám sa venujeme takmer výlučne na súkromných hodinách, hoci sa objavia aj na verejných seminároch. Sú to individuálne stretnutia šité na mieru konkrétnej žene, jej fyzickým schopnostiam, prispôsobené duševnému stavu. Skúšame, čo sedí danej žene, v akom pohybe sa cíti komfortne a potom posúvame hranice. Veľmi nápomocné je aj fyzické zosilnenie - pocit, že vie udrieť, kopnúť, nejako zareagovať, bežať, slovne sa ohradiť alebo odísť zo situácie. Taktiež riešime slovné konflikty, ako deeskalovať vyhrotenú situáciu, všímať si „kontrolky“ a samozrejme postupne sa pripravovať na odchod.“

Len ťa počúvam a máme čo robiť, dokážeš sa ty odosobniť od príbehov, ktoré si k tebe ženy na kurz nosia? Predsa len, určite sú niektoré naozaj ťažkostráviteľné... Ako s tým potom pracuješ?

„Zdieľaním vo veľmi úzkom kruhu v rámci supervízie a potom hľadám v hlave riešenia. Som dosť pragmatik a riešiteľ, čo je veľmi nápomocné v tejto práci. Hľadám reálne nástroje, ktoré vie daný človek použiť. A, samozrejme, niekedy sa to na mňa celé riadne zosype a schovám sa pred svetom. Ale určite návodom aj pre mňa je to, čo učíme ľudí – „niečo spraviť“.

Zo stretnutí s tebou mám stále pocit, že čítaš neuveriteľne veľa literatúry – aj odbornej. Pomáha ti to pri tvojej práci s ľuďmi a ich príbehmi?

„Je to môj relax, hobby a vyšla časom z toho úplná nutnosť. Čítam každý deň alebo počúvam prednášky. Z obľúbených sú to knihy od amerického psychiatra Irvina Yaloma, potom knihy k vzťahovej väzbe, filiálnej terapii, teraz často preberané témy traumy a posttraumy. Z našich kníh E.Reichelová, P.Pöthe, H.Vojtová. Aktuálne čítam od G. Matého knihu k poruchám pozornosti a sledujem prednášky k autistickému spektru, keďže nám pribúdajú častejšie deti z tejto oblasti.

Všetky tieto znalosti konzultujeme veľmi často s psychológmi a taktiež psychiatrom. Keď sa nám to spojí s vlastnou skúsenosťou, tak sa nám oveľa ľahšie hľadajú riešenia. A s porozumením prichádza aj úľava. Ťažíme hlavne z toho, že prepájame fyzický pohyb s duševným zdravím, ale aj predstavami, kresbami, hrami, či scénkami.“

Deti a bezpečný priestor 

Vaše kurzy sú známe tým, že tu vytvárate tzv. Bezpečný prístav pre všetkých... čo si pod tým máme predstaviť?

„Tak podceňovaná a tak neuveriteľne podstatná téma bezpečia. Ak sme v bezpečí, vieme robiť takmer čokoľvek. Ak nie sme, náš systém je v strehu. Nevieme žiť v sústavnom strese, odnesie si to časom zdravie, či už duševné alebo fyzické. Ovečka zavretá v klietke a vlk okolo... Mnoho chorôb, nielen imunitných, môže prameniť práve z toho. Tí, čo zažili bezpečie, ho berú za samozrejmosť. Tí, čo ho nemali a zrazu ho zažijú, zistia, čo všetko to prináša. Zažívame také malé zázraky. Príde upokojenie dospelých aj detí, sústavné rozprávanie sa zredukuje, vedia spomaliť a byť prítomní, zvládnu scénky. Deti, ktoré zamrzli v scénke, zrazu prehovoria, alebo sa pohnú. Vedia zahrať scénku so zvýšeným hlasom, ktorý ich v škole paralyzoval. Pravidelne zaraďujeme aktivity, kde deti môžu kričať na plné hrdlo a búchať s penovými tyčami. Môžu hádzať ťažšie veci o zem. Pracujeme s emóciami, hráme s nimi rôzne hry napríklad „zahraj zviera s nejakou emóciou“.

Platia u nás jednoduché pravidlá – neubližuj sebe, neubližuj iným, nenič veci okolo. Najdôležitejšia je hlava a fyzické zdravie. Učíme deti rešpektovať svoj priestor, ale aj priestor ostatných. U nás v sebaobrane je fyzický kontakt so súhlasom, je možnosť odmietnuť scénky. Prišli k nám aj deti, ktoré prvý deň tábora prespali. Často pri koncoročných náporoch v školách zaraďujeme hry a oddychovejšie aktivity. Veľakrát nám deti naznačia, nakreslia, alebo postavia z blokov, čo potrebujú alebo ich trápi, niektoré sa prídu „vybúchať“, aby znížili svoju úroveň stresu alebo úzkosti, niektoré sa potrebujú vyrozprávať, niektoré chcú vedieť, ako by mali reagovať v situáciách, ktoré sa im stali. Iné sa potrebujú schovávať a donekonečna ich hľadáme, ďalšie „padajú“ zo žineniek a treba ich zachrániť, niektoré potrebujú zažiť, že preskočia švédsku debnu, lebo v škole sa im smiali. Bežne si ako výzvu v tábore dajú stojku na rukách, šplh na lane alebo prekonanie vysokej veže. S niektorými staviame bezpečné domy a bývame v nich. Staviame prekážky, prekonávame prekážky, rozbíjame prekážky, prebíjame sa cez prekážky. Posúvame strach z výšky, tmy, kriku, hluku, kontaktu.“

 

„Aj neurobiť nič je v poriadku, ak je to voľba. Aj odpoveď neviem je v poriadku.“

 

Si inštruktorka, si žena, no zároveň mama troch detí. Ako sa dívaš na ťažšie príbehy u detí, ktoré sa ti otvoria a povedia možno aj veci, ktoré dovtedy nosili len v sebe.

„Máme to trochu inak. Deti, ktoré k nám prídu, prichádzajú so súhlasom rodiča. Takže je tu predpoklad, že rodič má záujem o to, aby sa dieťa bránilo v situáciách alebo ho podporuje v tom, aby niečo aktívne spravilo. Naše princípy sú jasne deklarované už pri prvom kontakte. Nulová tolerancia násilia a ubližovania. Právo na svoj priestor. Nie je nie. Každý má právo sa brániť. Oveľa ťažšie to je vtedy, keď príde mama a zdieľa príbehy o ubližovaní v spoločnej domácnosti, ktorá má od bezpečného prostredia riadne ďaleko. Tam je to náročné. To mi prišlo zle.“

Stretávaš sa aj ty v bežnom živote so situáciami, kedy uvažuješ, že je lepšie sa z tej situácie dostať?

„Základom ženskej a detskej sebaobrany (a sebaobrany ako takej, teda aj mužskej) je nedostať sa do rizikovej a vlastne ani potenciálne rizikovej situácie. Proste tam nebyť. Ak sa k niečomu schyľuje (dopravný prostriedok, verejný alebo súkromný priestor), a viete odísť, tak odíďte, ak sa eskaluje konflikt, snažte sa ho deeskalovať, ak to nejde, urobte čokoľvek, aby ste sa z toho dostali s minimálnymi ujmami. Ak viete požiadať niekoho o pomoc, urobte to. Najlepšie adresne. Ak ste vo vyhrotenom konflikte vonku, vykajte. Ak to ide, verbalizujte konflikt - Nedotýkajte sa ma, nepribližujte sa, stojte. Tykanie môže naznačiť, že je to súkromná záležitosť. A nech je to rozhodnutie a nie zúfalstvo.

Aktívne sa rozhodnite a konajte. Vo všetkom vyššie uvedenom potrebujete vedomé vnímanie okolia (situačná pozornosť). Vedomú prítomnosť pri hovorených slovách, čítanie pohybov aj gest. Slúchadlá, mobil, pohľad do prázdna alebo do zeme a milión myšlienok v hlave, čo treba nakúpiť, urobiť v práci, doma, deti, pes, berie veľkú časť pozornosti. Otvorilo nám to hneď tému, či to už nie je paranoja, avšak po dlhšom čase mnoho z nich potvrdilo, že sa to stalo úplne bežnou súčasťou života.“

S akou spätnou väzbou sa po kurzoch stretávaš  a rezonuje v tebe za tie roky nejaký silný príbeh, o ktorom môžeš aspoň niečo povedať?

“Opäť viac skupín, zo skúseností nám vychádzajú tri hlavné okruhy spätných väzieb: Pre človeka, ktorý bol vychovávaný v strachu, úzkosti, že svet nie je bezpečné miesto, porozumenie situačnej pozornosti a následné získanie nástrojov prinesie väčšinou úľavu. Druhý okruh zahŕňa, ak sa človek vníma viac realista a pragmatik, poprípade je pravdepodobne viac bezpečná alebo čiastočne vyhýbavá väzba, zoberie to ako fakt, a ostane mu rešpekt k situácii, ktorá by mohla vzniknúť. Títo ľudia akceptujú potenciálne nebezpečenstvo. Vyhýbajú sa miestam, na ktoré možno aj tak nechodili, vynechajú niektoré bary, ulice. V komunikácii sú jasní a sú relatívne rázni v špecifikovaní svojich hraníc. Nakoniec skupina, ktorá žije vo vlastnom vystavanom svete, kde je všetko v poriadku, a ak budem milá, budú aj všetci okolo, ak budem konať dobro, ľudia budú dobrí ku mne. A v tejto skupine sa často objavia obavy.“

Máš nejaké publikovateľné príbehy?

„Ostalo mi mnoho čarovných príbehov, v zdieľaní tohto mám aj súhlas danej pani, ktorá sa obávala byť v lete v dome. Krátkou debatou sme zistili, že pocit nebezpečia nie je zvonku, ale subjektívny a skrz zážitky v danom dome. Po otázke, čo potrebuje dieťa v nej, úplne spontánne povedala, že bábiku. Tak mi nedalo a jednu som kúpila, takú malú copatú ryšaňu a tá spustila smutno nádherný proces a teraz citujem časť správy, ktorá prišla deň nato „Bábika predstavovala chýbajúci pocit maminej lásky a opatery, bezpečia a podpory. Ňou som chcela demonštrovať pocity neistoty a nulovej bezpečnej väzby.“

A potom pani, ktorú sme sprevádzali počas rozchodu, povedala vetu, ktorá mi ostala dodnes – „Ja život nežijem, mne sa život deje“. Podarilo sa jej odísť z násilného vzťahu a po 18 rokoch začala žiť nový život, má nový vzťah a začala sa smiať.

Potom kopec detí, ktoré si poradili s konfliktmi v školách. Ony si častokrát vedia pomôcť, len nevedia, že môžu.  A tu mi napadá citát od dr. Matého: „Spoločnosť nás odmeňuje za to, že zrádzame seba“.

A nakoniec veta, ktorá mi zarezonovala od 17-ročného chalana, ktorý bol u nás a povedal:  „Často chodím v kapucni a keď som Vás počúval o sebaobrane žien, uvedomil som si, že ich môžem týmto výzorom vystrašiť a teraz, keď ide žena oproti mne večer, dám si kapucňu dole a prejdem na druhú stranu, aby sa nebála.“

Katastrofické správy nepomáhajú

Je podľa teba Slovensko bezpečnou krajinou? Dlhé roky, sledujúc tragédie hlavne v zahraničí, sme žili v tom, že áno. No udalostí posledných rokov nám ukazujú opak. Ako to vnímaš?

„Pracujeme hlavne so subjektívnym pocitom bezpečia, v rovnakej situácii sa môže niekto cítiť bezpečne a iný nie. Subjektívnemu pocitu bezpečia neprospieva ani neustále podsúvanie negatívnych správ zo všetkých kútov. Je to ako keby písal denné správy patológ a tým pádom tu máme každý deň len mŕtvych. Na druhej strane by boli správy od pôrodníka a 99 percent správ je pozitívnych, lebo sa zrodil život.

Spodobuje sa mi to s tým, keď sme absolvovali kurz taktickej medicíny – TECC, Lhenice a inštruktor nám rozprával o dennodenných katastrofických správach v médiách z českých ciest a na konci skonštatoval, že na počet áut a dĺžku ciest v Čechách toho nie je až tak veľa. Samozrejme, aj tu keď to posunieme do emočnej zainteresovanosti, oveľa ťažšie sa vnímajú tieto správy, ak ste niekoho na tých cestách stratili.

Zmena a nástroje na zlepšenie subjektívneho pocitu bezpečia potom môže ovplyvňovať bezpečie na vyššej úrovni. Opačne to nefunguje. Môžeme byť zavretí v bunkri pod zemou, ale stále sa nemusíme cítiť bezpečne. Takmer na každej prednáške alebo tábore sa pýtame detí, kde sa cítia ne/bezpečne a prečo. A verte, padol aj atómový kryt, skriňa, či les.

Rada spomeniem aj projekt Odvážni/y okoloidúci. Aj to je jedna z myšlienok, čo vieme spraviť pre podporu celkového bezpečia. Opakovane nám deti aj dospelí nosia príbehy, kde sa niečo dialo a všetci dookola sa odvrátili. A pýtajú sa, čo majú robiť.“

Čo môžeme pre seba a svojich blízkych urobiť, aby sme sa my a oni cítili bezpečnejšie?

„Prevencia, vyhýbanie sa nie bezpečným miestam, byť v skupine. Väčšinu napadnutí uskutočnia ľudia, ktorých poznáte, takže z tohto pohľadu je to bezpečný domov a bezpečná vzťahová väzba rodičov a detí ako nutný základ, bezpečná škola a bezpečný pohyb vonku, podporné miesta na rozvoj schopností. Ďalej možnosť zdieľať v bezpečnom prostredí. Ak máte od narodenia bezpečnú osobu, ktorá je stála, prítomná, uspokojujúca potreby, časom dávajúca láskyplné hranice, budete vnímať svet a ľudí ako relatívne bezpečnú súčasť. Ak ste to šťastie nemali, potrebujete hľadať. Čo sa pokazilo vzťahom, je potrebné vzťahom napraviť. Môže to byť terapeut, blízka osoba, alebo niekto, ku komu cítite dôveru. Je to náročná cesta. Začnite sa pýtať prečo. Buďte pozorovateľom svojich reakcií. Prečo to upútalo moju pozornosť, prečo sa ma to dotklo, prečo robím práve to, čo robím. Čo je autopilot a čo je vlastné rozhodnutie.“

Na kurzoch spomínate aj posttraumatickú stresovú poruchu. Je forma kurzu sebaobrany možno tiež cestou, ako sa s ňou vyrovnávať?

„Popíšem to na príklade, mali sme kurz pre ľudí s posttraumou za supervízie ich psychológa. Bolo to veľmi náročné, našľapovali sme s obrovským rešpektom, obavami a snahou byť čo najviac nápomocní. Myslím, že sme si všetci traja vtedy vybrali svoju mesačnú dávku stresu. Ešte cez víkend mi lietali myšlienky, či sme nespustili niečo ťažké. Čakali sme na ihlách na spätnú väzbu, ktorá nakoniec dopadla dobre a ľudí posunula v terapii.

Trauma nie je o tom, že sa stala zlá situácia, ale ako to náš systém spracoval. A je rozdiel medzi jednorázovou a opakovanou traumou - napr. havária verzus systematické ubližovanie v rodine.  Protektívnym faktorom sú prístup k vlastným zdrojom, kontrola nad situáciou, celkovo aktívny postoj k riešeniu problémom, určite existencia nejakej bezpečnej vzťahovej väzby, vnútorná stabilita. Na našich kurzoch a tréningoch sa snažíme zakomponovať veľa z týchto vecí.  Patrí tu aj akceptácia, že môže nastať nepríjemná situácia (napadnutie) a potom aktívna odozva – „urob niečo“. Aj neurobiť nič je v poriadku, ak je to voľba. Aj odpoveď neviem je v poriadku. “

 

„Volám to rozdané karty - máme nejakú genetiku, vyrastali sme v určitých rodinných podmienkach a formovali nás ľudia okolo, prostredie a spoločnosť. Táto kombinácia nás často predurčuje ako budeme reagovať.“

 

Niekedy sa u teba na kurze stretne aj matka s dospievajúcou dcérou. Na prvý pohľad „milé“ – na druhej strane, je to dobré pre obe strany? Dokážu sa otvoriť aj jedna pred druhou? Alebo by si radšej odporúčala tieto kurzy oddeliť?

„Je to veľmi individuálne. Môže byť za tým tvorba bezpečia, aj dôvera, či nedôvera. Na začiatku kvôli vytvoreniu pocitu bezpečia to môže byť aj takto, avšak časom odporúčame ľudí oddeliť, keďže nástroje sú silne individualizované. Vo všeobecnosti odporúčame rozdeliť taktiež páry a skúsenosť máme aj u súrodencov - urobiť im exkluzivitu skupiny, priestoru, času. Taktiež po tréningoch alebo kurzoch neodporúčame skúšať sebaobranu doma na partnerovi, aby sa nenarušil bezpečný priestor a dôvera. Dôležitým faktorom je tu aj to, že ak chce žena niečo spraviť, musí vojsť do dynamiky, pomalé pretláčanie a „bojovanie“ rovnakými zbraňami nemá zmysel a práve táto dynamika je riziková z hľadiska úrazov, takže chcieť niečo vyskúšať a nemôcť to použiť v plnom rozsahu končí často slovami „ono to nefunguje“.

Poďme aj k praktickej stránke, jedným riadkom sa nedá vyjadriť, či si pre lepší pocit zbaliť slzák alebo mať kľúče v ruke, ale ak by si mala dať žene, ktorá nás teraz číta jedinú radu, ak sa cíti ohrozene, čo má robiť, čo by to bolo?

„Asi keby som mala vybrať jedinú vec, tak je to prevencia. A ak sa chcete spýtať na konkrétne nástroje, spýtajte sa kohokoľvek, čo by poradil vlastnej dcére (dieťaťu) v kritickej situácii. Lebo v odpovedi nebude nič iné, len obrovská túžba, aby sa vrátila bezpečne domov a urobila pre to čokoľvek.“

Dôraz kladiete na kurzoch aj na intuíciu, špeciálne ženskú. Máme sa teda počúvať čo najlepšie možne a v prípadne potreby niečo zmeniť, aby sa predišlo niečomu závažnému?

„Často sa stáva, že ženy po nepríjemnom zážitku povedia „niečo bolo pred tou udalosťou inak“. Máme relatívne dosť výbavy na zbieranie kontroliek, avšak niekedy sú prehliadané -vedome, či nevedome - prepísané výchovou, či spoločnosťou. Kontrolky na druhej strane nesmú byť odtrhnuté od reality. Také úplne typické a opakujúce sa pri ženách a dievčatách je výchova k nadmernej slušnosti - lebo sa to nepatrí, nerob scény, nekrič, neplač, zase musíš rozhádať rodinu, veď to nestojí za to a pod. (lebo sa nevydáš, nikdy si nikoho nenájdeš..). Toto všetko berie vlastné zdroje, nástroje aj možnosti ako reagovať. Ďalej do toho môže vstúpiť dilema vzťahu a autenticity. Dieťa sa rodí s potrebou vzťahu. Ale máme aj potrebu vyjadriť svoje emócie a byť s tými emóciami ako tak prijatí –  a ak sa toto dostane do konfliktu, začína vnútorný boj. Ak záleží viac na väzbe, popriem radšej seba. Ak to robíte dostatočne dlho, príde čas, že neviete, čo cítite, čo chcete robiť alebo nerobiť, či sa Vám niečo páči alebo nie, a zrazu ste niekde, kde to pre vás nemusí byť vôbec bezpečné.“

Ilustračné foto - archív ZVM

Na kurze máte aj deti v rôznych vekových kategóriách. Niektorým to rodičia vyberú len ako ďalší krúžok, iné deti chcú rodičia „opraviť“ No mňa zaujímajú rodičia. Nie je to niekedy s nimi náročnejšie, ako s deťmi, ktoré donesú?

„Ak už rodič pošle dieťa k nám, a pozná naše princípy, častokrát je nápomocný a chce riešiť situáciu. S mnohými rodičmi sa poznáme osobne, robíme spoločné aktivity. A potom máme samozrejme rodičov, ktorý nám pošlú dieťa s poznámkou „opravte ho, ono nepočúva, odvráva“. Tam je to náročnejšie, snažíme sa rozprávať s rodičmi a nie vždy to ide. Najčastejšie bezhraniční rodičia a dieťa bez hraníc, ubližujúce okoliu. Alebo prehnaná úzkostná starostlivosť a dieťa paralyzované úzkosťou či strachom.

Momentálne sa nám množia prípady agresivity mladších chlapcov a veľmi utiahnuté, uzavreté staršie dievčatá. Čo potvrdila aj posledná HBSC štúdia, veľmi sa zhoršujúce duševné zdravie u 15 ročných dievčat. Takmer každá druhá spomína psychosomatické problémy, bolesť hlavy, brucha, zvýšené úzkosti, depresívne sklony, sebapoškodzovanie, či poruchy príjmu potravy.“

Veľa sa hovorí o šikane, vy sa kurzom sebaobrany venujete roky, ako to vnímate? Je toho viac, hovorí sa o tom viac?

„Štatistík je k tejto téme mnoho, otázka je ako dostatočne mapujú skutočnú situáciu. Už len z blízkej histórie nás a našich rodičov a šikanou napríklad z vojenskej služby, ktorá bola často krutá. Alebo kadejaké ponižujúce rituály. Šikana tu bola stále, menia sa jej formy. Určite sa o tom viac hovorí. Už deti na našich táboroch vedia zo škôl recitovať, čo je šikana a že už ďalšiu prednášku nechcú. U nás to zakomponujeme do scénok, alebo debát, čo vedia spraviť. Taktiež veľakrát je nápomocná aj skupina, ktorá sama dáva návrhy, čo robili oni, alebo ako to zvládli. Vraciame ich k vlastnému bezpečiu, tomu čo vedia v rámci svojich možností spraviť.

Tieto témy otvárame na každom seminári a je vidieť, že za mnohými pohľadmi je nejaký príbeh práve z tejto oblasti. Pri šikane v škole je potrebná pomoc rodiča s posolstvom „tu som a spolu to dáme“, niečo ako zakryť dieťaťu chrbát a posilniť ho, taktiež je nutná aktívna spolupráca s učiteľom. Platí to hlavne pre základné školy. Je potrebné dodať, že na školách, kde preferujú nulovú toleranciu násilia a šikany, je ubližovania menej. Nástrojov je aj v systéme dosť, otázkou sú ochotní ľudia, ktorí by ich mali použiť. Ešte mi tu napadá, že chýbajú iniciácie, prechodové rituály – „ak neprejdem rituálom v bezpečnom a podpornom prostredí pod supervíziou starejšieho, vyskúšam si to v menej bezpečnom prostredí“.

V súvislosti so šikanou na školách hovoríte, že chrániť treba aj učiteľov, lebo tých nechráni nič a nikto?

„Školstvo je veľmi široká téma. To, čo robíme, platí pre akéhokoľvek človeka, a tie pravidlá sú jednoznačné: chovaj sa slušne v mojom priestore. Platí to pre šéfa, aj zamestnanca, učiteľa aj žiaka, ženu aj muža, akúkoľvek komunitu. Robíme s človekom ako bytosťou. Tak ako má mať žiak zabezpečenú bezpečnosť v škole, rovnako má byť zabezpečená aj pre učiteľa. Učitelia strácajú autoritu a majú čoraz menej možností, ako zvládnuť hodinu s mixom 25 detí. Rastie počet detí s poruchami pozornosti, agresivity, úzkostných aj depresívnych porúch. A je náročné vytvoriť bezpečie v triede pre všetkých účastníkov. Na druhej strane je často skupinová atmosféra v triede negatívne ovplyvňovaná neférovosťou na hodinách, sarkastickými poznámkami, iróniou, alebo „čakáme, v akej nálade príde učiteľ/ka“. To môže narúšať pocit bezpečia oboma smermi.“

Zdravé mužské a ženské vzory

Časť kurzu pre ženy vedieš Ty a časť vediete spoločne s kolegom. Ste zohraní. Pomáha, že má každý z vás na daný problém svoj pohľad a je to aj pohľad mužsko - ženský?

„Ak chceme robiť tento koncept, v prvom rade musí byť zabezpečené jednotné zmýšľanie v strategických témach, ako sú bezpečie, postoj k výchove, deťom, sebaobrane, riešeniam konfliktov, fyzickému aj duševnému zdraviu. Vzhľadom na to, že veľmi veľa situácií, scénok alebo cvičení nie je dopredu dohodnutých, je úplnou nutnosťou poznať reakcie, aby nedošlo k zbytočným zraneniam zúčastnených. Výhodou toho, že robíme s mužmi a ženami, chlapcami aj dievčatami je to, že sa nám darí viac chápať a prepájať oba svety. Máme dobrovoľníkov z radov mužov, žien aj tínedžerov. V rámci posledného projektu som prednášala spolu s našou 17-ročnou juniorkou, ktorá u nás cvičí už roky a prepojenie pohľadov na sebaobranu cez generácie bolo výborné.

A k mužom a ženám. Dnes sa úplne zbytočne eskalujú vlny feminizmu a maskulinizmu, či eskalujú konflikty rôznych skupín. Tam, kde by sa mali hľadať spoločné cesty, sa hľadá rozdiel. Ako spoločnosť nutne potrebujeme zdravé mužské a ženské vzory. Dr. Gabor Maté napísal, že na zdravý vývoj človeka treba 2,75 človeka, ktorý je prítomný, v pokoji a schopný sa podeliť o výchovu. Samozrejme, ostalo mi v hlave len číslo 2,75, kým som si znova neprečítala koniec vety. A mám pocit, že je pomaly zázrakom nájsť človeka prítomného, v pokoji a ešte v tomto rozhádanom svete nájsť spoločný názor na výchovu.

A keď treba 2,75 človeka na zdravý vývoj dieťaťa, ako to chceme po jednej žene zavretej medzi štyrmi stenami? Stretávame sa s názormi citujem: „muži sú nanič“, „mám len zlé skúsenosti“, „radšej si spravím všetko sama“, „aj tak to ostane na mne“,  a v tejto atmosfére sa okolo vás motajú traja chlapci, ktorí naopak dehonestujú ženy: „len si doma s dieťaťom a všade je neporiadok“, „nič si nestihla, zarábaš menej, tak sa nevyjadruj“ a popri tejto debate sa batolí dcérka. A potom sa divíme, že prídu deti, ktoré sa okrem iného nevedia brániť, alebo všetko dehonestujú a ničia.“

Nechcem, aby to vyznelo ako klišé otázka, ale po všetkých týchto skúsenostiach sa inak nedá - aká je tvoja forma psychohygieny?

„Ak abstrahujem od rodiny a odpoviem rýdzo za seba, tak je to určite spánok, čítanie a prednášky, dobré rozhovory, ekonomické príbehy firiem, pozeranie rozprávok, varenie. Pohyb cez víkend vôbec nevyhľadávam.“

Čo by si odkázala na záver rodičom tínedžerov?

„Prežiť, obe strany... ☺“