|
Veľmi dobre si pamätám časy, keď som bola malá a otec na nejakej oslave hovoril politické vtipy, alebo si robil srandu z vedenia socialistického štátu. Občas si zabúdal dať servítku pred ústa, čo sa mu jedného dňa v konečnom dôsledku nevyplatilo. Ale to je iný článok.
Moja mama ho vždy v takomto momente udrela jej malou päsťou po pleci a pozerajúc okolo a zisťujúc, kto jeho štipľavý vtip počul, pomedzi zuby zasyčala: „Buď ticho!“
Byť ticho sa pred rokom 1989 nosilo. Všetci boli ticho. Nik netrčal z davu a všetci písali modrým perom. Mišo Kaščák v tom mal už vtedy jasno. Ale po pravde, všetci v tom mali jasno. Ak nechceli ísť do basy, prísť o slobodu, o aký taký majetok, museli byť ticho. Život v tejto mentálnej base bol síce ubíjajúci, ale dalo sa naň zvyknúť. Alebo presnejšie povedané – rezignovať. Strach bol spolubývajúci v každej domácnosti.
Našťastie, nie každý to mal takto nastavené. A nie každý sa bál. Inak by sme november 1989 nikdy nezažili. V novembri 1989 prišiel zvrat. Najskôr sa prestalo báť pár ľudí, potom pár sto ľudí a o pár dní sa už nebál nik. Asi iba eštébáci. Až kým nezistili, že aktuálne vedenie krajiny je príliš slušné na to, aby im vrátili ich nemilosrdné správanie spred novembra, ktoré často končievalo smrťou „nepriateľa socialistickej krajiny“.
Na chvíľu sme sa prestali báť. Kričali sme, smiali sme sa, spievali a výskali od radosti. Strach sme z bytov a domov deložovali. Nespravodlivo stíhaní politickí väzni sa vrátili domov a s nimi aj môj otec. Bolo príjemné povedať si, čo chceme, napísať čo chceme. Bolo úsmevné pozorovať, ako donášači otáčali kabáty a omnoho menej úsmevné časom zisťovať, ako si pomaly nachádzajú svoje miesta v nových štruktúrach politického i ekonomického života. Len námatkovo spomeniem Lexu a Svěchotu, parádne zavŕtaného vo vysokých miestach finančnej skupiny Penta. O Lexovi a ostatných radšej ani nehovorím.
Najskôr sa vrátili drancovači. A my, slušní, sme sa len prizerali. Vrátane mňa. Nevedela som, čo robiť, ako to robiť, nepatrila som do žiadnej štruktúry. Síce som sa snažila ozývať, ale bola som sama a tak som mala v podstate viac problémov, ako tí, čo len držali jazyk za zubami. Viac som nespravila. Všetci sme si mysleli, že láska a pravda zvíťazí nad lžou a nenávisťou. Len tá pravda sa nám pomaly, ale iste začala vytrácať. Na oplátku sa ale začal vracať strach. Tak pomaly, nenápadne, že sme si to ani nevšimli. Strach sa k nám vrátil ako bumerang. Čoraz častejšie znie v tejto krajine „Buď ticho!“.
A láska? Tá pomaly krivká za pravdou nesmelo mávajúc dlaňou, akoby sa hanbila, že ju niekto uvidí.
Už zase sme ticho. A opäť sa bojíme. Bojíme sa niečo povedať. Bojíme sa niečo spraviť. Sme ticho a necháme sa tým strachom ovládať. Bojíme sa o prácu a tak si necháme pokojne aj kadiť na hlavu. Lebo každý má nejakú pôžičku, hypotéku, každý sa musí starať o deti, o rodičov. Chobotnica Smeru už tak prerástla do štruktúr, že ešte krok a sme pred novembrom 1989. A potom bude už len krok k zatvoreniu hraníc.
Sme tichá, pokojná krajina. Ale počtom policajtov sme veľmoc. Ešte v roku 2012 bolo pred nami päť krajín - Cyprus, Španielsko, Portugalsko, Malta a Česko. Dnes sme už štyri z nich predbehli. Aj to o niečom svedčí. Najmä o tom, že strach má aj vláda. Bojí sa, že prestaneme byť ticho. Že sa konečne nahlas ozveme. Že tie zväzujúce okovy strachu o budúcnosť konečne zhodíme. Lebo so strachom sa žiť nedá. A chce to len tak málo – normálne sa prestať báť.
Ja som sa už prestala...
(Autorka je dramaturgička, režisérka, aktivistka)
Prečítajte si aj O nádeji
