|
Stojíte na javisku vlastnej "stand-up tragedy" , ktorá je príliš osobná na to, aby bola určená širokej verejnosti a príliš málo príťažlivá na to, aby sa jej oplatilo robiť reklamu.
Keďže nemá úplne jasný scenár a presne stanovenú dĺžku play time-u, stavia ju to v dnešnej instantnej dobe na okraj záujmu. Ľudia chcú jasné pravidlá a rýchle výsledky. Ani voľný vstup teda nezabezpečil plné hľadisko, ale vám sa vlastne uľavilo.
Nechcete veľa divákov, veľa pozornosti.
Vaša intímna zóna sa rozšírila do diaľav a naopak tá komfortná sa Vám scvrkla na také nekomfortné minimum, že si ju narúšate už aj každým drobným pohybom svojho tela.
Ste len amatérskym hercom, raz viac, inokedy menej ochotným ochotníkom, ktorý vlastne ani dobre neovláda scenár. V hlave vám navyše beží nezastaviteľný prúd myšlienok spochybňujúcich každý váš krok na javisku. Interná nevyžiadaná "one brain show".
O to viac ste vďační za odbornú asistenciu choreografa a šepkára, ktorú bolo našťastie možné zaplatiť kartičkou poistenca.
Prečítajte si
Stačí Vám pár Vašich najbližších v prvom rade, ktorým ešte z osvetleného javiska aj napriek svojej ďalekozrakosti rozoznáte výraz tváre, aj keď viete, že aj pri najlepšej vôli väčšina z nich nebude úplne rozumieť deju. Srdce vám už aj tak búši, akoby ste mali práve koncertovať vo Wembley. Viete, že miestami stratíte reč, možno aj kúsok seba samého, že zakopnete, že budete musieť veľa improvizovať.
Bude to ako hľadanie cesty von z escape roomu, ale sám a bez striktne stanoveného časového limitu. Možno už nebudete mať energiu a zutekáte z javiska a budete znovu raz hľadať únikový východ ako už toľkokrát predtým. Ale viete, že teraz nemáte alternanta. Viete, že musíte hrať a dohrať do konca. Vy (aj keď podchvíľou budete pred zrkadlom pochybovať, či ste to ešte stále vy). Lebo "stand up" znamená postaviť sa tomu.
Svetlá reflektorov Vás síce budú miestami nepríjemne oslepovať, ale keď sa na konci dňa uvoľníte z kŕča a prestanete žmúriť, nebude vám prekážať, že v prvom rade zostalo o pár divákov menej, lebo už budete vedieť, že priestor na javisku ste nedostali do dočasnej bezplatnej výpožičky kvôli pobaveniu obecenstva či kvôli výťažku zo vstupného. Že už bolo potrebné spočítať roztratené kúsky starého príbehu, zhodnotiť, ktoré z nich už nemá zmysel ani hľadať, a ktoré ešte po obrúsení hrán použiť, a trpezlivo ich všetky nanovo vyskladať ako puzzle s úplne iným motívom.
Prečítajte si
Že z toho soundtracku z hlbokých 80-tych rokov znejúceho zo starej obohratej LP platne už počuť viac praskot ako hudbu a minimálne revival na modernejšom nosiči by bol namieste.
Že je najvyšší čas začať nosiť okuliare na blízko, aby ste si pri nácviku novej choreografie malých krokov videli pod nohy.
A keď tú hru dohráte až do konca a budete vyrovnaný odchádzať, síce bez potlesku či ovácií, ale konečne hlavným a nie únikovým východom, s novou optikou a updatovaným a najmä ugradovaným statusom (nie tým na sociálnych sieťach), pochopíte, že toto asi má byť obdoba happy end-u v tragédii, ktorá vlastne až takou tragédiou nebola.
Opona.
