Keď som sa dozvedela, že ma Andrej Kiska prijal do zamestnania, povedala som si, že je načase byť za dámu. Kúpila som si knihu o etikete od Ladislava Špačka. To je ten pán, ktorý vám presne povie, ako držať vreckovku, keď máte nádchu, ale prečo si do nej nesmiete utrieť  nos... Kniha leží zapadnutá prachom od chvíle, keď sme prvýkrát mali do večera poradu a jedli grilované kura rukami.

Podobný chabý pokus som si zopakovala až o päť rokov, keď som si na druhý volebný večer kúpila umelé nechty. Vravím si, že kedy ak nie teraz! Nechty ležia nedotknuté už rok, lebo som rada, že som si v tom strese natiahla silonky.

Nóbl dáma zo mňa nebude.

 

 

Môj nadpriemerný vzťah ku chudobným sa odzrkadlil v slabšom vzťahu ku zvieratám. Chovateľ zo mňa asi nebude. Nakoniec som sa rozhodla, že kvôli deťom to skúsim. Prvé rybičky vydržali dva dni. Druhé týždeň. Pamätám, ako som bola v práci, keď mi dcéra uplakaná zavolala: " Mamka, rybička zase zdochla". Snažila som sa ju upokojiť: "Neplač, až prídem, pochováme ju."  Zozadu sa ozvala moja mama: " Netreba, už som ju spláchla do záchodu! " 

Chovateľka zo mňa tiež nebude.

 

Ani rastliny sa u mňa bohvieako nemajú. Som zástancom tézy, že ak darovať kvety, tak črepníkové. Ale sama v životnom tempe zabúdam na to, že potrebujú vodu. Keď som odchádzala z predošlého zamestnania, jeden šéf mi kúpil parfém. Druhý povedal, že on mi chce dať niečo trvácne a kúpil mi bonsai. Vo flakóne bola ešte polovica, keď na bonsai opadol posledný list. 

Pestovateľ zo mňa nebude.

 

Uznávam. Na ženu to nie je bohviečo. Ale keď život ponúka tak veľa rôznych úloh a rolí! Nedá sa naplniť každá.

A tak som došla k záveru, že ak má byť život naplnený, tak naplním len tie, ktoré napĺňajú mňa. Nezachránim len pár chudobných, ale aj nejaké tie rybičky.