Všetko to začalo u mojej mamy v robote, keď som bola takzvane “po chorobe” a ona mi dovolila blicnúť si zo školy. Keďže musela pracovať, dala mi výkres, aby som si kreslila. Nakreslila som, samozrejme, mamu ako pracuje - sedí na stoličke a pečiatkuje. Problém boli vlasy. “Mami, ty máš aké vlasy? Akú farbu? Nemáš ani hnedé, ani blond!” vyzvedala som.

Mama, zabraná do práce, mi povedala, že jej farba sa volá špinavý blond. Tak som nakreslila. Výsledná kresba bola nad očakávanie krásna a prišli si ju pozrieť aj kolegyne z vedľajšej kancelárie, ktoré mi nosili keksíky. Jedna z nich ma pochválila, ale nedalo jej a spýtala sa na veľký hnedý fľak na maminej zlatovlasej hlave. “Toto, čo má maminka na hlave? Baretku?” Ja na to: “Špinu! Mamu na stoličke okamžite vystrelo.”

Keď ma kreslil môj syn, bol ešte oveľa menej zhovievavý ako ja. Ja som moju mamu kreslila krásnu a zlatovlasú, teda až na tú “baretku” a v belasých šatách. Môj syn ma kreslil s obrovskými prsiami. Ruky a nohy boli len také paličky, oblečenie neriešil. Zväčša ma kreslil ako komiksovú postavu a vždy som v jeho kresbách niečo hovorila.

Raz mali v školskom klube nakresliť ku Dňu matiek portrét mamy. Učiteľka ma už od dverí vítala. “Poďte sa pozrieť, deti kreslili mamičky!” Oblial ma studený pot. Keď som videla súhrn portrétov matiek, mala som čo robiť, aby som nevybuchla od smiechu. Odfotila som si to na mobil a dodnes sa na tom obrázku strašne smejeme aj s mojím bývalým mužom, lebo väčšina mamičiek pripomína zvieratká z rozprávok, niektoré sú extrémne oranžové, iné majú dlhokánske krky. Našťastie, môj syn nenakreslil celú moju postavu, lebo by ho možno vylúčili zo školy, a ja by som mala opletačky so sociálkou.

Dcéra mojej kolegyne z redakcie nakreslila svoju rodinu. Všetci na obrázku sú spredu a usmievajú sa, len ona - mama stojí chrbtom. Keď sa kolegyňa pýtala, prečo je zozadu, dcéra jej odpovedala, že preto, lebo varí. Často ju pri rodinne trávených dňoch vidí pri sporáku, ako pripravuje jedlo.

Vtedy sme sa začali zamýšľať nad tým, čo všetko sa dá, o nás mamách, vyčítať z kresieb našich detí. Či trávime priveľa času v práci, alebo veľa varíme a staráme sa o rodinu. Či sa máme čas venovať deťom, alebo sme zaneprázdnené množstvom vecí, ktoré treba vybaviť. Či sme pre deti akési superženy a komiksové hrdinky, vydávajúce príkazy, alebo krásne a jemné ako zlatovlasé princezné, ktoré obdivujú a vzhliadajú k nim. Deti nás vždy milujú, ale zároveň si možno občas potrebujú na nás vybiť zlosť a nakreslia nás ako zlé kráľovné. Častokrát som v koši môjho syna, nachádzala naštvané odkazy, ktoré mi nikdy nedal, keď sa na mňa nahneval, ale vypísal a vykreslil sa na nich zo svojho hnevu. Nechcela by som vidieť, koľko “baretiek” by mi vtedy mal chuť nakresliť.

Keď som po prvýkrát uvidela kolekciu talianskych návrhárov Dolce&Gabbana na jeseň/zimu 2015, ktorá sa volá Mamma, tak som mala chuť plakať od dojatia. Ich šaty sú celé posiate detskými kresbami mamičiek. Modelky kolekciu predvádzali tehotné, alebo s bábätkami na rukách a D&G tak vzdali už po niekoľkrát hold žene, ktorá je pre Talianov bohyňou. Mame. “Vždy je tu pre nás, je osobou, ktorú môžete vždy zavolať. Vzdávame kolekciou hold rodine a matriarchátu.” Píše sa v pozvánke na šou.

Veľmi si želám, aby naše deti kreslili svoje mamy šťastné a usmiate. Spokojné, či už v práci alebo pri sporáku. S baretkami aj zlatovlasé. Hlavne milované.

 

Prečítajte si aj Lež, máš krátke nohy