|
Poslednou rovnou čiarou (dernière ligne droite) nazývajú Francúzi obdobie, keď treba pozbierať ubúdajúce sily na etapu, keď už cieľ vidíme, ale ešte musíme utekať z posledných síl.
Ako každý rok v máji, v žiackej knižke je na podpísanie obežník, že jar je tu, s ňou slnko, dlhšie dni a s nimi chuť detí i rodičov stráviť viac času vonku. Milí rodičia, nezabúdajte, že máj a jún zostávajú dôležité mesiace školského roku, že deti nemajú chodiť spať neskoro a dohliadnite, aby nechodili do školy oblečené ako na pláž.
V práci sa všetci freneticky hemžia, aby si zaslúžili svoje troj a štvortýždňové letné dovolenky. Rokovania a porady nahusto zaplnia júnovú pracovnú agendu, projekty vlečúce sa od januára, sú odrazu urgentné.
Všetko sa na mňa valí, nič nestíham, nevládzem, koniec školského roka je ako cieľ maratónu. Bežím už dávno zo zotrvačnosti, bez pozorného prečítania podpisujem všetky papiere, čo mi deti podsunú. Výlety, charitatívne príspevky, ceruzky pre Madagaskar, že napečiem na koncoročnú oslavu v škole, predstavenie v tanečnej, kto má byť ako oblečený, kde zaradený, skúška harfy, koncert klavíra, grilovačka na tenise, pyžamová párty u kamarátky, narodeniny kamarátov. Ešte jedna písomka z biológie, dejepisu, angličtiny, nemčiny, gramatiky, delenia, mami preberáme La Fontainove bájky, mami, poznač si, v sobotu tancujem na festivale ulice, treba zavolať tam a tam. Treba piknik na zajtra...
Značím, zabúdam, ospravedlňujem sa. Ráno v aute opakujeme lekciu o Vietname a ryžových poliach, cez víkend pri káve prekladáme vety do angličtiny, v autobuse zo školy z doznievajúcich síl po dni v práci riešime prečo 15 bodov a nie viac. Mami ja som to vedela, to pani učiteľka....
O šiestej večer trčím v hromadnej doprave kvôli odstraňovaniu podozrivej batožiny na Saint-Michel. Môj spolucestujúci telefonuje, že má problém s dopravou, nech ho nečakajú s večerou. Ciao.
Ja trčím v doprave a doma ma budú všetci čakať, aby mali večeru.
Ani do siedmeho vlaku sa nedá napchať. Mením plán, opäť utekám kuloármi metra, vystupujem na Porte d’Orléans, utekám okolo jahôd, čerešní, šparglí a melónov, okolo policajtky vypisujúcej pokutu, naskočím do štartujúceho autobusu. Volá mi profesor klavíra, že prehodiť zajtrajšiu hodinu synovu. Volá mi mama kamaráta, že aký darček na narodeniny. Volá mi manžel, že vyzdvihol deti a či má prísť niekam autom pre mňa. Nie, pôjdem zo zastávky peši, lebo už nemám energiu telefonovať a dohadovať sa, pri akom semafore na akom rohu ma čaká, aj tak vždy sme každý inde a musíme to vyzdvihnutie autom krvopotne vytelefonovať.
Dovlečiem sa domov, vyberiem z chladničky čokoládu Lindt. Praliné s orieškami sa čoskoro zmení na výčitky svedomia a zajtra na 8 km behu namiesto zvyčajných šesť.
Do nedeľného sviatku Dňu matiek by už nevydržali. V piatok večer mi najmladší dokola recituje básničku „maman mám ťa nežne rád“, na krk mi zavesí veľké modré sadrové srdce na červenej stuhe. Oči mu svietia ako mužovi, keď dáva do daru diamant. A mne, ako keď ho dostávam. Ešte mami zavri oči, vystri ruky. V rukách držím črepnik s farebnými papierovými kvetmi. Mami, tak aj ja ti dám môj darček, aspoň v nedeľu nebudem musieť na to myslieť. Druhý syn mi pripína na ruku náramok. Aj s náramkom aj s modrým sadrovým srdcom na krku budem nejaký čas ráno odchádzať do práce. Po vystúpení z metra ich dám do tašky a večer pred školou, ak nezabudnem, ich opäť vytiahnem.
Dcéra mi podáva svoje našetrené peniaze, že za ten prívesok na krk, ktorý som si pred týždňom na trhoch na Saint-Germain kúpila. Trhá mi srdce, nechaj si tie peniaze, veď spolu sme vyberali a akože si mi to ty kúpila. Mami, len si ich zober, veď na čo iné by som ich použila? Najmenší mi dá dvadsať bozkov. Starší o pár menej.
Zababušená do perín čakám na spánok, ktorý ma zbaví tej desnej bolesti hlavy. Ticho zavŕzgajú dvere na spálni, vojde najmenší s veľkou taškou. Pošepká „mami, toto som ešte zabudol, darčeky z družiny“. Zavri oči. Netreba je tma, radšej zasvieťme svetlo. Vyťahuje kovovú krhličku s papierovou kvetinou nalepenou na dierkach na krhlenie, v krhličke šálečka, v šálečke niekoľko keksov a orieškov, aké dávajú v kaviarňach ku káve. A ako zajaca z klobúka, z tašky vyťahuje veľké plátenné tienidlo na lampu, polepené papierovými kvetinkami a bižutériou. Mišenko, to je krásne, už len lampu k tomu kúpime.
Ráno sa ma syn spýta, či sa mi celú noc snívalo o jeho darčekoch. Manžel robí sobotný taxík pre deti. Tenis, džudo, klavír, tanečná. Som sama doma, nakrájam teľacinu, cesnak, petržlen, dám variť ryžu. Zabudnem sa v tom tichu a na škrkotavé zvuky vriacej vody kvapkajúcej na sporák zareagujem krikom, mysliac si, že v dome je zlodej. Hanbím sa sama pred sebou, že z ryže som urobila zlodeja. Napravím pokrývku na kastróli, ešte päť minúť ju treba nechať. Nechám ju oveľa dlhšie ako päť minút. Do nosa sa mi dostane smrad spáleniny. Najprv v duchu zahromžím na manžela, že čo zas robí s elektrinou. Potom si spomeniem na ryžu.
Nazvem to prepracovanosťou konca školského roka.
Ešte pár predstavení, rokovaní, porád, koncertov, podpisov, písomiek, piknikov, vypísaných šekov a možno sa dopracujeme k stresu otvorených kufrov, do ktorých budeme hádzať letné šaty, plavky a tričká. A potom zas veľmi rýchlo sa budeme tešiť na dni s disciplínou.
