|
Doučujem slovenčinu už skoro päť rokov. Malých, starších, ženy, mužov. Doučujem aj cudzincov, Rusov, Ukrajincov, Španielov či Portugalca. Baví ma to. Najmä s tými cudzincami. Je to neopísateľný pocit, keď vidíte postup študenta. Ako sa na začiatku morduje a priam rodí vetu po slovensky. A neskôr sa s vami rozpráva o slovenskej politike.
Vyrastala som v tom, že doučovateľa voláme, keď nám niečo nejde. Keď potrebujeme vysvetliť látku, ktorej nerozumieme. Aj ja som mávala doučovanie z matiky pred prijímačkami na gymnázium. Keďže by som skôr napísala tri diktáty, ako vypočítala kvadratickú nerovnicu, mama mi zaplatila pár hodín. Študentku matfyzu Janku si pamätám dodnes, vysvetlila mi, ako na to. Potom som už doma cvičila všemožné príklady, aby som vyrovnala deficit, ktorý mám pri matematike. Možno aj dnes by som ešte niečo vypočítala, i keď zrejme s ťažkosťami. Avšak aj vďaka nej som sa dostala na gymnázium. A od toho je podľa mňa doučovanie. Má doplniť vedomosti. Takto som pomáhala niekoľkým deťom, ktoré sa pripravovali napríklad na Monitor. Po pár hodinách, keď som im objasnila tému, sme sa rozlúčili. Ale stretávam sa aj s inými príbehmi.
Niekoľkokrát som bola v situácií, keď som namiesto doučovania, mala strážiť dieťa. „Veď len tu pri ňom posedíte, kým si spraví úlohy, potom si môžete pozrieť telku. Vrátim sa do troch hodín.“ Keďže ma stráženie detí nebaví (a zrejme mi ani nejde), vždy na začiatku upozorňujem, že deti nestrážim. A nenechám sa ani ukecať na trojhodinové doučovanie, pretože viem, že dospelý má problém udržať pozornosť hodinu a pol. Nieto dieťa. Navyše mi to príde nekorektné od rodičov. Doučovanie na hodinu vyjde lacnejšie, ako keby mali niekoho na stráženie.
Prečítajte si
Iný príbeh bolo doučovanie dvoch dám po štyridsiatke, ktoré si po 20 rokoch dorábali maturitu. Chceli po mne, aby som im doma vypracovávala maturitné zadania (zadarmo), a ony sa potom z nich budú učiť. Snažila som sa im vysvetliť, že najlepšie sa to naučia, keď si tie zadania vypracujú samy. Že im to na doučku veľmi rada vysvetlím, ale musia si to potom aj ony prečítať a naštudovať. Popremýšľať, ako napísať poznámky, aby boli čo najstručnejšie. A napokon, som tam preto, aby som dovysvetľovala, keď majú pochybnosti. Na hodinu som sa vždy pripravila. Premyslela som si, ako látku vysvetliť čo najzrozumiteľnejšie. Hľadala som úlohy a niekedy aj vymýšľala vlastné, aby mali veľa domácich zadaní. O to bolo smutnejšie, keď som videla, že nič neurobili. Potom, ako sa blížili písomné maturity, sa mi sťažovali, že som im vôbec nepomohla. S čistým svedomím môžem povedať, že som to robila najlepšie, ako som vedela. Ale naučiť za nich som sa to nemohla.
Najnovšie ma pravidelne baví mládenec z Ukrajiny, ktorý študuje na strednej škole. Tomu som mala pomáhať so slovenčinou, vraj mu veľmi nejde. Aké bolo moje prekvapenie, keď sme mali úvodnú hodinu a zistila som, však dofrasa, on hovorí veľmi dobre. Dokonca sa chytá aj na také šmakocinky ako podmet a prísudok. Neskôr som pochopila, prečo ma známi poprosili o pomoc. Chalanisko je lenivý. Nechce sa mu učiť. Jeho rodičia namiesto toho, aby naňho tlačili, nech sa učí a nevysedáva do noci za počítačovými hrami, radšej platia doučovanie. Najviac ma na tom hnevá, keď vidím, že je šikovný, ale hrá to na blbého. Iba preto, že je pohodlný. Skúšal, či budem zaňho robiť domáce úlohy do školy. A to nie len na slovenčinu, ale aj na iné predmety. Čo som hneď zatrhla a ponúkla som mu, že mu úlohu maximálne skontrolujem. Ak má nejaký projekt, tak si na hodine vysvetlíme tému, nasmerujem ho, ako postupovať pri písaní, čo spomenúť a podobne. Avšak, keď vidím, že to evidentne odflákol a vôbec sa nesnažil, nemám problém spraviť zlú policajtku, aj keď jeho rodičia sú vo vedľajšej miestnosti. Možno by mi to malo byť jedno. Ale príde mi blbé brať peniaze za diktovanie úlohy, ktorú je schopný spraviť aj sám.
Vidím to často. Volajú si ma a majú pocit, že ak si už zaplatia doučovanie, nemusia sa učiť. Že im to instantne nalejem do hlavy a oni si môžu odfajknúť, že niečo urobili. Všetkým však opakujem, že 20 percent doučovanie a 80 percent doma samoštúdium. Preto dávam toľko domácich úloh, aby každý deň niečo spravili. Rovnako je to aj s niektorými rodičmi. Je to pre nich barlička. Stiahnu po doučovaní, keď sa im nechce s dieťaťom sedieť nad učebnicami. Nie preto, žeby tomu nerozumeli, ale nemajú nervy. Niekedy aj povedia, že dieťa má poruchu učenia. Väčšina nemá. Stačilo by zobrať tablet z ruky a trvať na pravidelnom učení. No myslím si, že niektorí majú strach. Preto radšej niekomu zaplatia, aby bol on tým zlým.
