Poznám viac žien v meste, ktoré prídu domov, vykopnú vysoké črievice do kúta a kostým vymenia za najhoršie tepláky, aké doma nájdu. A vyrazia do ulíc. Nie do svojej dokonalej záhrady, ale na verejné priestranstvo. Dlhé roky, až do staroby sa snažia vonku, okolo svojho paneláku vybudovať to, čo vidia v zahraničí. Nádherné záhony kvetov, ktoré urobia radosť na ulici všetkým. Bez ohľadu na to, že pozemok nevlastnia.
Rok čo rok vysádzajú napríklad levandule, ktoré nemusia často polievať z ťažkých vedier, ktoré vynášajú z bytu. Týždeň čo týždeň si navliekajú rukavice a snažia sa urobiť všetko preto, aby levandule, či iné okrasné kvety či kríky prežili. Nájazdy verejných kosičov, ktorí hlava-nehlava kosia všetko, čo im pod ich troje príde. Však majú kosiť! Či nájazdy psíčkarov, ktorí nechajú psov toľko ocikávať rastliny, že napriek enormnej snahe niekoho, neprežijú ani mesiac. Či nájazdy dospelých, ktorých levanduľa osloví tak, že ešte ani nestihne rozkvitnúť, už je dolámaná zo všetkých svetových strán. Či jednoducho nájazdy detí, ktoré počas ich detských hier dolámu všetko, čo sa im dostane pod nohy. A ak nie pod nohy, tak do ruky. Obľúbené sú aj špičky ťažko ošetrovaných mestských ihličnanov. Však to je také milé detské, šermovať s odlomenou špičkou stromu, o ktorý sa niekto s vášňou staral.
Žijeme iba tak, ako si zaslúžime. Ako slovenské levandule. Rozplývame sa nad krásou záhonov vo svetových metropolách, ku ktorým sa od strachu nepriblížime viac ako na meter, aby sme nedostali pokutu, ale doma devastujeme, čo nám príde pod ruky. A v tomto duchu často vychovávame aj naše deti.
Raz som sa veľmi nahnevala na mladú matku, ktorá nechodí voliť, lebo že je tak znechutená z toho, akí sme, že radšej začne v súkromí od seba. Že inak sa tu nič nezmení. Pamätám si, ako som sa demonštratívne postavila od stola a odišla. Dnes ju už chápem.
Žijeme iba tak, ako si zaslúžime. Ako slovenské levandule. Snívame o živote ako vo Švajčiarsku, ale väčšina z nás pre taký život neurobí vôbec nič. Organizujeme pri pive či v káve akési rozpravy valných zhromaždení, akoby to malo u nás doma fungovať a vyzerať. Opustíme však sociálne siete, pivárne, reštaurácie či kaviarne a po ceste necháme svojho psa ocikať slovenskú levanduľu, ktorú niekto kúpil zo svojho, zasadil ju, stará sa o ňu a ktorá toxickú sprchu určite neprežije. Prípadne ju len tak po ceste olámeme.
Levanduľu, o ktorej niekto sníva, že dorastie do rozmerov, aké si s obdivom pozeráme na zahraničných stránkach internetu. Už sme krajinou 21. storočia, ktorá dokonca predseda aj Rade Európskej únie. Stále však nedokážeme aj rozmýšľať a žiť európsky.
Žijeme iba tak, ako si zaslúžime. Ako slovenské levandule na uliciach, ktoré nestihnú ani rozkvitnúť.
Prečítajte si aj Idem sa od hanby prepadnúť pod zem
