V aute sme sa smiali, že sme ako Cuky a Luky. Vracali sme sa z nákupov potravín a drogérie v Rakúsku a zbehli z diaľnice. Cítili sme potrebu užiť si ešte ten pokoj na rakúskom vidieku. Prejsť aspoň kúsok krajinou, ktorá nie je o nič krajšia ako naša. Len je taká nejaká usporiadanejšia, čistejšia a veselšia.
Bol to obyčajný nákup v Rakúsku. Len vždy o niečo, teda zďaleka, príjemnejší. Množstvo usmiatych ľudí, ochotný personál a všade čisto. Žiadne ohorky od cigariet pred obchodom, hneď vedľa popolníku.
Zastavili sme sa ešte v poslednom mestečku pri hraniciach na kávičku. Nechcelo sa nám ísť domov. Obsluha samý Slovák. Ale taký iný. Rakúsky Slovák. Čašníci usmiati od ucha k uchu, ochotní pre vás urobiť čokoľvek a nechýbala ani otázka ako sa máte. Rozmýšľali sme, či keď sa po službe vrátia domov na Slovensko, ostanú tiež rakúski alebo slovenskí.
Téma pri káve bola jediná. Ako je možné, že na parkovisku plnom áut stáli len dve luxusné autá, Maserati a Mercedes najvyššej triedy a práve tieto jediné so slovenskou poznávacou značkou. Ostatné boli jazdená stredná trieda, za ktorou sa na Slovensku nikto neobzrie. Všetky patrili rakúskym dôchodcom, ktorí si na terase vychutnávali kávu. Na tej istej terase, kde každému bolo jasné, komu luxusné autá patria. Dvom, ani nie 40 mladým mužom, takmer ležiacim pod stolom. Rušili všetkých.
Dvaja mladí Slováci, majitelia luxusných áut nikomu nedali na výber, či ich chcete počúvať. Napríklad, aké jednoduché je niekoho podplatiť tam hore, či „tam mať svojho človeka“ na to, aby ste urobili naozaj veľmi veľký obchod. Tajne som dúfala, že rakúski dôchodcovia im nerozumejú. Aj tak som sa išla ako Slovenka od hanby pod zem prepadnúť, keď sme počuli tú „obchodnú rozpravu“ o naozaj veľkom obchode, naozaj veľkom obchode. Či podvode??? Už ani neviem.
Hanbili sme sa. Medzi rakúskymi dôchodcami, ktorí už zjavne na drahé auto môžu zabudnúť. Nežijú totiž v tej „správnej a vyvolenej“ krajine, kde to ide tak rýchlo. Nemáš ani 40 a už šoféruješ najdrahšie auto, aké je na trhu A možno o takých autách dnes už rakúski dôchodcovia ani nesnívali a nesnívajú.
Raz mi jeden dôchodca, úspešný podnikateľ hovoril, ako si kúpil na dôchodok nové kabrio. Zastal v Rakúsku pred obchodom a prihovoril sa mu domáci dôchodca: „Vy ale máte krásne auto! Museli ste byť naozaj šikovný človek, keď ste si na takéto auto zarobili. Naozaj, klobúk dole!!“ uznanlivo pochválil slovenského dôchodcu rakúsky.
Raz sme hostili návštevu z Izraela. Ona slávna režisérka, on slávny vysokoškolský profesor. Len čo sme sa zvítali, ona ešte slávnejšia sa spýtala: „ Cestou z letiska sme si všimli to, čo sme zatiaľ v Európe nikde nevideli. Veľmi mladí ľudia u vás šoférujú veľmi drahé autá. Normálne je, aby najdrahšie autá šoférovali starí ľudia, ktorí už v živote niečo dokázali a tak zarobili. Ako je to možné, že u vás je to naopak? U vás sa naozaj tak rýchlo dajú zarobiť veľké peniaze?“
A tak som sa išla opäť ako Slovenka od hanby prepadnúť pod zem.
Prečítajte si aj Nie je toaleta, ako toaleta. Je aj štátna
