Dáta z veľkého prieskumu, ktorý pre spolok Ženy v médiích robila Marína Urbániková z Masarykovej univerzity v Brne, hovoria, že 97 percent novinárov a novinárok zažilo nejaký typ útoku. Zvyšným sa tomu podarilo vyhnúť, pretože pracujú v tlačovej agentúre a nepodpisujú sa pod články svojím menom, prípadne sú to začínajúci novinári, ktorí to ešte nestihli.

Dve tretiny novinárov a novinárok zažilo útok

Výskumníčka odhaduje, že situácia na Slovensku, bude zrejme podobná. Výskum v takom rozsahu sa na Slovensku ešte nerobil. Zatiaľ si musíme vystačiť s prieskumom Investigatívneho centra Jána Kuciaka (ICJK) na približne 400 novinároch a novinárkach.

Podľa Karolíny Farskej z ICKJ dve tretiny novinárov a novinárok zažilo útok. Číslo je nižšie ako v Česku možno preto, že prieskumu sa zúčastnili aj regionálni novinári alebo takí, ktorí sa venujú menej polarizujúcim témam.

Útoky zažívajú najmä novinári na obrazovkách. Keď má niekto malú fotku pri článku, ťažšie sa útočí na jeho zjav, ako keď ho vidíme na obrazovke. Najviac útokov zažívajú novinári a novinárky, ktorí sa venujú témam, čo v spoločnosti vyvolávajú vášne, ako sú migrácia, inklúzia, feminizmus, covid, LGBTI, vojna na Ukrajine, politika.

Podľa výskumníčky Maríny Urbánikovej rozlišujeme rôzne formy útokov. Nejakú formu fyzického útoku zažilo 1 z 10 českých novinárov. Nemusí to byť bitka, ale aj rôzne strkanice, napríklad pri demonštráciách.

Osobitnou kapitolou je sexuálne obťažovanie. Mladá generácia novinárov je citlivejšia a vníma, že už si nemôže dovoliť správanie, ktoré bolo kedysi tolerované.

Útoky na novinárky sú iné

Výskumníčka hovorí, že útoky na ženy novinárky sú častejšie a sú iné, ako u mužov. Pri mužoch útočia hlavne na ich príslušnosť k politickému názoru. U žien spochybňujú inteligenciu, schopnosti, vzhľad, oblečenie, vek, útočia na rodinu.

Ženám typicky odkazujú, že sú staré, vysušené, tučné, že by ich nikto ani neznásilnil, že majú zaliezť domov do kuchyne a neukazovať sa. Novinárky tak častejšie zvažujú autocenzúru. Už vopred premýšľajú, čo na nich asi budú kritizovať a ako by sa tomu mohli vyhnúť. Takejto kritike je ale ťažké vyhovieť.

Raz je novinárka oblečená príliš konzervatívne, inokedy príliš vyzývavo. Raz je príliš chudá, inokedy príliš tučná. Ženy sa snažia primerane nalíčiť, aby bolo vidno, že sa o seba starajú, ale zase nie príliš, aby neboli vyzývavé. “Tento boj sa nedá vyhrať,” hovorí Marína Urbániková.

Trpí celá rodina

Dlhoročná novinárka a bývalá moderátorka relácie Na hrane, ktorá po 22 rokoch odišla z TV JOJ, Jana Krescanko Dibáková hovorí, že najhoršie je, že sa útoky netýkajú iba vás, ale aj vašej rodiny. Členov rodiny je nemožné ochrániť pred tým, aby sa dozvedeli, čo sa o vás hovorí alebo čo kde napísali. Aj keď ona samotná s tým môže byť vysporiadaná, veľmi ťažko sa to vysvetľuje rodine, špeciálne deťom.

Keď im niekto posiela vyhrážky, že si ich nájde samé v uličke, majú obavy, aj keď idú pre dieťa do škôlky a niekto ide za nimi. Jana Krescanko Dibáková spomínala, ako jej niekto pohrozil, že jej dieťaťu spraví genetický test. Situáciu musela riešiť v škole s učiteľkou. Hovorila aj o skúsenosti, kedy ich s rodinou musela strážiť polícia.

Jana Krescanko Dibáková.  Foto - Samuel Patrick Barcaj

Pri debate o tom, čo všetko má novinár či novinárka pri svojej práci strpieť, prípadne, ktoré činy nahlasovať na políciu, Jana Krescanko Dibáková hovorí, že útoky treba rozlišovať. “Iné je, keď niekto napíše, že som hlúpa hus,” hovorí. To nie je trestný čin, s tým nepôjde na políciu.

Treba odlišovať nebezpečné vyhrážanie, ktoré trestným činom je. To je také, ktoré má potenciál spôsobiť nejakú reálnu ujmu. Problémom sú podľa nej ľudia ako Martin Daňo, Danny Kollár a im podobní extrémisti s veľkým počtom sledovateľov, ktorí na nenávistných videách zarábajú peniaze a získavajú popularitu.

Útoky od politikov a političiek

Veľa útokov pochádza od politikov a političiek, čomu je z pozície novinára ťažké sa brániť. Navyše ich priaznivci od nich preberajú ich rétoriku. Jana Krescanko Dibáková vždy vie, na ktorej tlačovej konferencii alebo v ktorom statuse politika odznel hejt, ktorý dostala. Zvyčajne sa slová politikov z nedávnych dní opakujú v množstve správ, ktoré jej prídu.

Jana Krescanko Dibáková hovorí, že útoky za výkon v politickej relácii schytávala rovnako od priaznivcov koalície aj opozície. Ľudia majú svojich politických favoritov, ktorých zápalisto obraňujú. V ich očiach je ona tá zlá, na ktorej sa treba vyvŕšiť. V debate je prirodzene viac konfrontačná voči politikom koalície, pretože tí nesú zodpovednosť, ale verejnosť to nechápe.

Ako nahlasovať incidenty

Investigatívne centrum Jána Kuciaka v marci 2023 spustilo platformu Bezpečná žurnalistika, kde novinári môžu prostredníctvom online dotazníka nahlásiť incident. Môžu tak spraviť pod svojím menom a názvom média, pre ktoré pracujú, ale aj anonymne. Takisto môžu centrum požiadať o pomoc. Vlani prijali 48 podnetov, tento rok za 4 mesiace 22, z čoho usudzujú, že ich počet sa zvyšuje.

Karolína Farská z ICKJ hovorí, že vo väčšej miere incidenty nahlasujú muži. Ženy vo všeobecnosti majú tendenciu hejty podhodnocovať, prípadne chybu hľadajú v sebe. Najrizikovejšie je to pre začínajúce novinárky, ktoré si môžu povedať, že zrejme spravili niečo zle a mali by sa viac kontrolovať.

Problémom podľa Karolíny Farskej je, keď im nahlásia podnet, ktorý nie je vystopovateľný. Apelujú na novinárov, aby si zhromažďovali dôkazy, kto im čo píše a z akého zdroja. Následne vedia zistiť, či ten profil nepísal aj ďalším novinárom. Také prípady sa najlepšie vyšetrujú. Pamätá si prípad, kedy novinárovi prišla vyhrážka a podozrivý sa na polícii vyhováral, že mu niekto ukradol profil. To by sa nemohlo stať, keby polícia zistila, že vyhrážky vypisoval viacerým.

Mnohé ženy útok radšej nenahlásia. Dôvodov je podľa účastníčok diskusie viac. Majú veľa práce, ktorá je navyše náročná, majú tendenciu si na seba brať veľa, sú vychovávané tak, že musia každému vyhovieť, nechcú sa retraumatizovať tým, že budú opakovane vypovedať, čo prežili, majú zlé skúsenosti s políciou.

Jana Krescanko Dibáková spomína ďalšiu nevýhodu, ktorá môže ženy odradiť: miestna príslušnosť. Incident treba nahlásiť na pracovisku polície príslušnom k miestu, kde si otvoríte email s hejtom. Lepšie, ako dostať sa na základe miestnej príslušnosti k takému policajtovi, ktorý s tým možno nemá skúsenosti, by bolo, keby sa obeť útoku mohla obrátiť priamo na špecializovaného policajta.

Polícia robí pokroky

Jana Krescanko Dibáková hovorí, že situácia v polícii sa podľa nej zlepšuje a polícia sa scitlivuje. Nedávno si ju aktívne vyhľadával policajt z krajského riaditeľstva, ktorý jej ponúkol pomoc na základe toho, že s ňou čítal rozhovor, kde hovorila, že čelí útokom. Je to niečo, s čím sa doteraz nestretla.

Foto - ZVM

Trend potvrdzuje aj Karolína Farská, ktorá sa venuje prepájaniu rôznych ľudí a inštitúcii v tejto oblasti. Úspechom bolo, že polícia vyčlenila 16 policajtov, ktorí mali byť vyškolení a k dispozícii pre takéto prípady.

Čo by novinárom pomohlo?

Marína Urbániková hovorí, že sa v prieskume českých novinárov pýtali, čo by im pomohlo. Najviac by respondentom pomohla morálna podpora z redakcie a verejné odsúdenie útokov. Čiže veci, ktoré veľa nestoja.

K ďalším opatreniam, ktoré by mohli pomôcť diskutujúce radia napríklad aj dostupnú psychologickú podporu, ktorú by zabezpečoval zamestnávateľ. Ďalej je to existencia smernice, z ktorej by sa každý novinár dozvedel, čo znamená nebezpečné vyhrážanie a ako má postupovať, ak sa stane jeho obeťou.

Redakcie majú rôzny prístup

Karolína Farská z ICKJ navštevuje rôzne redakcie a je v kontakte s novinármi a novinárkami, ktorí zažili nejaký incident. Upozorňuje na rozdiely v prístupe redakcií - niektoré veľké redakcie prekvapivo k tomu pristupujú tak, že je to záležitosť, ktorú si daný jednotlivec musí vyriešiť sám. V tom horšom prípadne sa na dotknutého novinára nahliada ako na slabý článok, ktorý spôsobuje príťaž.

Špecifická je situácia v RTVS, kde zamestnanci odhovárajú kolegov od toho, aby niečo nahlasovali. Očakáva, že situácia v RTVS sa v dôsledku pripravovaných zásahov politikov ešte zhorší.

Niektoré redakcie poskytujú novinárom morálnu oporu, právne oddelenie a psychologickú pomoc. V niektorých fungujú elfovia, ktorí strážia a moderujú diskusie a filtrujú prichádzajúce správy, aby sa hejty nedostali k tým, na ktorých sú namierené.

Diskutujúce sa zhodli, že útoky na novinárov sú jediná príležitosť, kedy sa slovenskí novinári vedia zomknúť. Na rozdiel od českých novinárov, ktorí si navzájom nič nedarujú.

Podľa Karolíny Farskej problém je, že redakcie sú personálne poddimenzované a nemajú kapacitu popri svojom hlavnom poslaní riešiť takéto veci. Ďalším problémom je, že novinári často nemajú pracovné zmluvy, ale fakturujú. Keďže oficiálne nie sú zamestnancami média, vedenie k nim aj tak pristupuje.