|
Ten deň som bola akási unavená, rozmýšľala som, že možno zruším objednaný termín u kaderníčky. Ale, keď som si prezrela môj diár, vedela som, že to nemôžem spraviť. Tak som vymyslela pre mňa dosť neobvyklé riešenie - že sa v kaderníctve nebudem s nikým rozprávať. Že jednoducho zrelaxujem, zalistujem si v časopisoch. Všetko však bolo inak. Zjavne mi bolo dané sa s novou kaderníčkou zoznámiť bližšie.
Začiatok bol taký ako som si naplánovala: dohodla som sa s ňou, čo od nej očakávam. Myslím si, že ten deň mi robila melír, takže som sedela s hlavou „vyzdobenou“ alobalom a listovala v časopisoch. Tento relax prerušil jej tichý hlas - zverila sa mi, že sa zle cíti. Na infarkt. V sekunde mi hlavou (plnou alobalov) prebehlo, čo by som mala urobiť: zavolať sanitku, možno ešte nejakých ľudí z ulice, keďže ten deň v kaderníctve okrem mňa žiadna iná zákazníčka nebola. Bledá kaderníčka ma však ubezpečila, že si dala tabletku, že sa to už zlepšuje.
Časopisy išli preč a začali sme sa rozprávať. O všetkom možnom. Vlastne som vyvíjala aktivitu ako „zabaviť“ mladú ženu, aby nemyslela na problémy, ktorých mala veľmi veľa. Všetko sa jej nakopilo, hľadala riešenia, ako sa dostať z nešťastného manželstva, čo ďalej s malými deťmi a ako im zabezpečí materiálny život. Stihli sme sa však porozprávať aj o veselých témach. Snažila som sa upútať jej pozornosť k pozitívam. Vlastne v ten deň som bola ako terapeutka, ktorú čakala veľká výzva. Zvládla som ju. Zvládla to aj kaderníčka. Nielen vtedy, ale aj nasledujúce mesiace a roky.
Dnes s úsmevom spomíname na deň, keď sme sa zoznámili. No a najdôležitejšie je to, že moja známa je šťastne vydatá druhýkrát, má krásne a múdre deti, vzdeláva sa. Darí sa jej. Smutné je len to, že sa onedlho bude sťahovať za manželom do zahraničia. Prídem tak nielen o dobrú kaderníčku, ale aj kamarátku. Lebo za tie roky sme sa zblížili. Vlastne najviac nás zblížil ten prvý, krízový deň, kedy som sa o ňu bála, ked som sa jej snažila pomôcť... Našťastie bol vtedy najlepším riešením rozhovor. Stačilo zdvihnúť hlavu od časopisu! Tak veľa a tak málo zároveň.
Keď niekedy cestujem vlakom, takmer všetci majú sklonené hlavy. Listujú. V mobiloch, počítačoch, niekedy aj v časopisoch, či knihách. Nevnímajú, čo sa deje okolo. Málokedy.
Pred nedávnom ktosi konštatoval, že internet a sociálne sieti nás zbližujú s tými, ktorí sú ďaleko, ale odďaľuje od tých, ktorí sú blízko.
Realita je taká, že sme závislí na hľadaní emotívnych udalostí a pekných chvíľ. Ale tie pekné chvíle a emotívne udalosti sa môžu stať úplne nečakane. A aj sa stávajú. Len aby sme si to všimli. Bolo by smutné, keby sme nestihli od časopisu, či mobilu zdvihnúť hlavu.
Prečítajte si aj Jánošík - váš, či náš?
