|
Stála vo vlaku a ovievala sa novinami. Nečudo, veď vonku boli vyše 30-stupňové horúčavy a vo vlaku nefungovala klíma. Všetky miesta na sedenie boli, žiaľ, obsadené. Tých, čo nastupovali pribúdalo. Už na hlavnej stanici v Bratislave bolo plno, na ďalšej zastávke ešte pristupovali. Nedalo sa dýchať.
Pozorovala som ju z diaľky. Dievča sa ovievalo novinami rýchlejšie. Asi sa necítilo najlepšie. Aj ja som sa ovievala novinami, ale mala som to šťastie, že som nastúpila do vlaku o pár minút skôr a chytila jedno z posledných voľných miest na sedenie.
Zaspomínala som si, ako pred rokmi, keď som ešte bývala v Bratislave, som v horúčavách cestovala v električke. A zrazu to prišlo - tma pred očami. Našťastie som ešte stihla vystúpiť. Posledné dve zastávky som prešla peši. Slečna z vlaku si také riešenie zvoliť nemohla. Určite bola rada, že sa do vlaku vôbec dostala. Možno ich ten deň zo školy alebo ju zo zamestnania pustili skôr kvôli horúčavám? Možno sa tešila, že všetky povinnosti v hlavnom meste vybavila načas a s radosťou utekala na vlak. Lenže radosť netrvala dlho. Zrazu to prišlo - dievča odpadlo. Reakcie okolostojacich boli rýchle - zdvihli ju, niekto jej podstúpil miesto na sedenie, vyložili jej nohy na stoličku oproti. Bola bledá. Veľmi bledá. Keď sa jej viacerí prihovárali, skúšala napnúť svaly na tvári tak, aby sa na nich usmiala, no bolo vidno, že to nie je také jednoduché. „Každý deň tu niekto odpadne,“ poznamenala istá cestujúca.
Prečítajte si
Deň pred tým niekto na sociálnych sieťach poznamenal, že v prímestskej doprave sa práve začala sezóna parených buchiet. Mal to byť vtip, lenže po skúsenosti z vlaku mi to vôbec smiešne nepripadalo. Ďalší deň som radšej zvolila cestu do Bratislavy autom. Možno som tak trocha „odbremenila“ prepchaté vozne vlakov, no určite unikla pred cestou v pekle. Ešteže som si takú možnosť mohla zvoliť! Aj keď sa, samozrejme, snažím chrániť životné prostredie, využívať iné dopravné prostriedky, aby som odbremenila upchatú Bratislavu. Sledujem projekty, ktoré chce mesto zaviesť a ktoré majú inšpirovať ľudí, aby viac využívali mestskú dopravu - aj pre rozsiahle prestavby v Bratislave, ochranu ovzdušia, ale aj nepostačujúce kapacity parkovacích miest . Veď aj zavedenie integrovanej dopravy je krok dopredu! Lenže stále to ešte nie je domyslené. Zrkadlo nám nastavujú aj zahraniční hostia.
Pred nedávnom nás na vidieku navštívili Holanďana, ktorí chceli - zrejme tak ako doma - naplno využívať prímestskú dopravu a rýchlo sa dostať do mestečka vzdialeného od nás o 5 kilometrov. Môj manžel ich párkrát odniesol k cieľu na aute po tom, ako zistili, že keby chceli cestovať spojmi, museli by sa grafikonu prispôsobiť tak, že by prišli o veľmi veľa času. Autobusy tu premávajú v niekoľkohodinových intervaloch. Naši hostia nám zjavne nechceli byť na obtiaž, nevydržali to a išli na letisko požičať si auto, napriek tomu, že pred tým to vôbec neplánovali. Nefungujúci dopravný systém ich donútil k neekologickým riešeniam.
Stále je to tak, ako keby sme robili krok dopredu, dva dozadu. Chceme byť pokrokoví, no viazneme na takých „maličkostiach“, z ktorých odpadávame. Doslova. Napríklad cestujúcich vo vlakoch je priveľa, lebo spojov je málo. Je ich málo, lebo smerom na Komárno ich obmedzuje jednokoľajová trať. Súpravy nemôžu mať viac vagónov, lebo nástupištia sú krátke. No a prečo vo vlakoch nefunguje klimatizácia? Netuším.
Zrejme nielen ja v takých situáciách strácam trpezlivosť. Najmä, keď ide o zdravie a zdravý rozum pri plánovaní dopravných riešení. Stále verím, že sa to zlepší. A že sa krátia tie dni, keď pasažieri vo vlakoch musia cestovať ako parené buchty.
