|
V osemdesiatych rokoch sedel v kotolni na Duklianskej ulici. Dodnes tvrdí, že to bolo celkom fajn. Život v podzemí mu v tej dobe vyhovoval. Veľa čítal, písal, mal tam svoj pokoj. Nechápala som, že mu to nevadí. O tom, že vydáva samizdaty som sa dozvedala iba akousi náhodou. Vtedy sa o tom u nás doma veľmi nehovorilo. Bola taká doba. Veci sa preberali skôr v náznakoch. Bola som dieťa a mnohému som nerozumela. To, že môj otec tvorí underground, som sa dozvedela až oveľa neskôr.
Prišiel november 1989 a pre mňa sa otvoril nový svet. Až vtedy som zistila, kým je naozaj môj otec a čím všetkým si prešiel. Dozvedela som sa o výsluchoch na ulici Februárového víťazstva, o domových prehliadkach, o tom, prečo sa u nás o mnohých veciach šepkalo a čo znamenalo, že vás sledovala ŠtB. Prelomili sa mnohé tabu. Zrazu sme na malú chvíľu žili slobodne a zdalo sa, že to tak bude navždy. Vo svojich 15 rokoch som naivne dúfala, že odteraz už otec bude môcť slobodne tvoriť a stane sa slávnym spisovateľom.
Netrvalo dlho a prišla nesloboda ekonomického charakteru. Kvalitná literatúra, vybrané literárne časopisy a média boli na mladom mečiarovskom Slovensku v nemilosti. Štátne dotácie získavali pochlebovači slobodníkovského razenia. Časopis Fragment, ktorý otec vydával, vydržal len tak-tak. Nežilo sa, ale prežívalo. Okolo časopisu a jeho knižnej edície sa v 90-tych rokoch združili mladí autori, ktorí chceli písať a čítať kvalitné veci. Vychádzali ich knihy v nízkych nákladoch, vychádzala kvalitná pôvodná aj prekladová literatúra a hlavne tvorila sa silná intelektuálna elita. Bol to underground iného typu.
Oleg Pastier je básnik, publicista, vydavateľ, tvorca samizdatových periodík Kontakt, Fragment K a Fragment, ktorý, dnes už oficiálne, vydáva od roku 1987. Pre Slovenský rozhlas vytvoril množstvo literárnych relácií, fíčrov a úspešný seriál Rodinné striebro - o najvýznamnejších udalostiach a skutočných osobnostiach slovenskej histórie. Za knihu Za ozvenou tichých hlasov II získal literárnu Cenu Dominika Tatarku. Je človekom, ktorý tvoril a písal slobodne bez ohľadu na dobu, v ktorej žil. Vždy v akejsi menšine, vždy na okraji, mimo mainstreamu, vo vynútenom alebo dobrovoľnom exile. Oddelený od nekvalitnej tvorby, vždy stojaci za tým, čomu verí. A hlavne, je to môj otec.
Minulý rok mu prezident Slovenskej republiky Andrej Kiska udelil štátne vyznamenanie - Rád Ľudovíta Štúra II. triedy. Básnik a spisovateľ z podzemia sa dostal až na hrad. Prajem mu, aby si svoj ďalší život užíval už iba na výslní. Lebo tam patrí.
Prečítajte si aj Emócie sú všetko, čo máme
