|
Možno je to tým, že pandémia trvá pridlho, možno tým, že rok výrazného obmedzenia kontaktov na každého z nás pomaly dolieha. Psychické problémy majú teenageri aj seniori. No najmä osamelí ľudia.
Samota môže byť skvelá vec. Pre mňa znamenala na začiatku pandémie veľmi veľa. Vieme sa vďaka nej sústrediť na seba, uvedomiť si mnohé problémy a vnútorné pochody. Patrím medzi tých šťastných ľudí, ktorí majú svoju terapeutku a v prípade potreby s ňou viem mnohé veci otvoriť a prediskutovať. No napriek tomu sa viacerým kamarátkam, a rovnako aj mne, začína otvárať potreba vzťahu. Potreba pohladenia, zdieľania, rozhovoru, ale aj fyzickej lásky. Jednoducho, chceli by sme niekoho stretnúť, ale už rok nie je kde.
Chcete si pravidelne prečítať stĺpčeky Žien v meste priamo vo svojom e-maily bez reklamy?
Ja som svoj pôvodný vzťah, ktorý trval s prestávkami skoro deväť rokov, ukončila tesne pred pandémiou. Prvú vlnu som preto vnímala ako značne terapeutickú. Vedela som, že minimálne rok sa nebudem púšťať do žiadnych „veľkých projektov“. No rok prešiel a ďalší nevyzerá veľmi nádejne. Mám viaceré kamošky po štyridsiatke, ktoré sú na tom rovnako. Nie je skoro žiadna šanca niekoho stretnúť, keď ste iba doma alebo venčíte psa, či paličkujete po lese v rúšku. Niektoré vyskúšali online zoznamky. Lenže stretnúť sa s neznámym človekom po pár hodinách četovania je samo o sebe v tomto veku divné a v pandémii ešte divnejšie. Chcelo by to dlhšie osobné rozhovory, možno kávičku, neskôr obed, či večeru, ideálne v bezpečnom prostredí reštaurácie. To všetko je momentálne tabu.
Prečítajte si
Keď sme s kamoškou len tak z recesie listovali tinder, boli sme prekvapené, koľko mužov v našom, ale aj oveľa staršom veku sa tam nachádza. A mnohí z nich nevyzerajú vôbec atraktívne, či zaujímavo, na zoznamkách majú často fotky, ktoré by sme my okamžite vymazali z mobilu, aby ich nevidel ani náš pes. Nemajú ani ploché brucho, ani pekný účes a ani krásny chrup. Napriek tomu sa na zoznamke vystavia na obdiv. Zatiaľ čo my s kamarátkou sme sa zhodli, že aktuálne máme hrozné vlasy, na hlave dvojmesačné odrasty a na manikúre či kozmetike, sme už pekne dlho neboli. Teraz by sme na rande nemohli ísť ani náhodou. Ale prečo? Kde sa v nás berie tá obrovská neistota a sebakritika?
Preberáme, ako sme cez pandémiu pribrali, hľadáme na sebe chyby a zisťujeme, že sa nám strašne nechce niekde vystaviť a nechať sa hodnotiť len podľa fotky. Hoci tie naše sú pekné, bojíme sa hodnotenia druhých. Bojíme sa dať na zoznamovací trh naše, už aj tak z minulosti zranené duše. V zásade o nič nejde, je to len zoznamka, opakujeme si. No v skutočnosti je to odkrytie vlastnej zraniteľnosti, popasovanie sa so svojou hodnotou a ženskosťou, no najmä overenie si, či mám odvahu začať niečo nové. Ja konštatujem, že zatiaľ nemám. V našom veku je oveľa ťažšie otvoriť sa niekomu novému, navyše v pomerne krutom, virtuálnom svete. Predsa len si v tomto veku už každý nesie v batôžku naložené svoje prešľapy a zranenia z minulosti. No nie je to nemožné.
Len si my ženy musíme uvedomiť, že v každom veku môžeme byť krásne a atraktívne. Aj bez plochého brucha, manikúry, či účesu. Muži to u seba neriešia, tak prečo my áno? Možno, keď zasvietia prvé jarné lúče a ožijú kaviarenské terasy, tak sa na zoznamku vrátime a nájdeme zhodu s iným osamelým srdcom, ktoré práve teraz doma premýšľa, ako sa zoznámiť po štyridsiatke a navyše v pandémii.
