Ochránime naše ženy, opakujú niektorí politici v kampani a ani zďaleka to nie sú iba kotlebovci. „Naše ženy a naše deti,“ často spomínajú na tlačovkách, najčastejšie pri migrantoch, tradičnej rodine. V skutočnosti to iným jazykom znamená, že my, muži, musíme ochrániť, čo nám patrí. Čo je slabšie, pod nami. Čo je naše.

Ak vám náhodou ušla diskusia o Istanbulskom dohovore, najväčším sporom v tomto dokumente má byť určovanie rodových stereotypov. Nie, nie je to koniec mužov a žien ako ich poznáme. Je to o tom, že aj žena môže chcieť kariéru a aj muž môže chcieť byť radšej s deťmi. Žena môže byť vynikajúca šoférka a muž môže doma žehliť. Neexistuje žiadne genetické predurčenie žien, aby doma robili slúžky a ešte aj ten materinský inštinkt vedci zničili. Výskum dokázal, že rodičovský inštinkt má jednoducho ten rodič, ktorý s dieťaťom trávi najviac času. Boom!

Žijeme náročné časy. Muži zisťujú, že byť mužom nie je trieskať po stole a chodiť na pivo s kamošmi, ženy zisťujú, že ich nedefinuje len krása, materstvo a varenie, a obe strany sa s týmto musia vysporiadať. Z môjho sledovania to ide trocha lepšie ženám, ktoré mnohé roky čakali na oslobodenie a konečne sa môžu nadýchnuť. Mnohé moje kamarátky vyžadujú od svojich partnerov, aby boli rovnocennými rodičmi, aby doma mali rovnakú deľbu práce. Nečakajú, že nás niekto ochráni. Čakajú, že začnú konečne hýbať zadkom a ženy nebudú musieť robiť hodiny a hodiny neplatenej práce v domácnostiach. Aj o tom hovorí Istanbulský dohovor. Každý, kto vám hovorí o tom, že muži nebudú mužmi, a ženy sa stanú mužatkami, normálne sprosto klame.

Nenechajte sa oklamať mužmi o NAŠICH ženách. Väčšina z nich ich ani nemá poriadne na kandidátke, ženy v ich stranách rozhodovať nemôžu a nevedia. Väčšina z nich pre ženy na Slovensku neurobila nič. Túžia zakonzervovať stav, kde rozhodujú o všetkom sami, doma ich čaká žena, majú navarené, opraté a požehlené a o deti je postarané.

Pritom ochrániť naše ženy treba nie pred migrantmi, ani Istanbulom, ale v prvom rade pred slovenskými mužmi. Štatistiky hovoria, že každá štvrtá žena zažila doma násilie a nepáchajú ho žiadni Afganci, ani Albánci, či Eritrejci. Páchajú to rýdzo slovenskí muži, často potúžení alkoholom a posmelení testosterónom. 

Chce to ešte veľa práce, nájsť si v novej spoločnosti miesto. Aj pre ženy, ktoré často kážu iným matkám, koľko, kedy a ako majú dojčiť, kočíkovať, pracovať, byť doma, a tak vôbec – ako podľa nich majú žiť. Aj pre mužov, ktorí celkom ľudsky pochopiteľne, odolávajú tlakom začať konečne v domácnostiach robiť to, čo im matky, staré matky, aj manželky roky dávali zadarmo a bez reptania. 

Naše ženy, aj našich mužov, čaká pár ťažkých rokov. Držme si klobúky a popri tom sa nenechajme politikmi oklamať.