|
Moja mama bola učiteľka na strednej škole. Jej žiaci sa k nám doteraz vracajú, aby sa pochválili s úspechmi, posťažovali na neúspechy alebo sa len tak pozhovárali. Mali ju radi. Aby nie, keď si ako malé dieťa pamätám, ako ich ťahala k nám domov. Aj celú triedu.
Je to už tuším dvadsať rokov, čo bola naposledy triednou učiteľkou. Mala som tak niečo cez dvadsať súrodencov. Aj preto mám učiteľské povolanie v úcte. Učiť je umenie. Odovzdať naraz vedomosti aj hodnoty.
Dnes sledujem pri práci učiteľov mojich detí. Uviaznutých niekde medzi rodičom a štátom. Zavalených papiermi, akoby robili na polovičný úväzok sekretárky. Učebnice im prácu tiež neuľahčujú a rodič, ten čaká, že dieťa budú za neho aj vychovávať.
Začína sa školský rok. A moje deti sa tešia. Majú na učiteľov šťastie. Obe triedne sú skvelé, snažia sa utužovať kolektív, vymýšľajú, riešia problémy. A popritom, samozrejme, aj učia. Jedna dáva na fejsbúk každý deň informácie o tom, čo sa učili a aké úlohy dostali. Nie je to bežné, robí to po práci a času jej to zaberie dosť. Pre nás rodičov je to obrovská pomoc.
Druhá je energická bomba, ktorá sa rozhodla, že tie deti v deviatke proste budú plakať za školou aj za kolektívom. Vymýšľa pre nich výlety. Tiež aj na úkor voľného času.
Verím, že moje deti na nich budú spomínať tak, ako spomínajú žiaci na moju mamu. Zaslúžia si to. Ale nie každý si je toho vedomý.
Učiteľ a školstvo sú dnes, bohužiaľ, na okraji štátneho záujmu. Pritom od nich závisí, akí ľudia budú tvoriť túto spoločnosť. Na druhej strane, keď človek príde na rodičovské združenie, vidí tam stále tých istých rodičov a veľa ich veru nikdy nie je.
Ono to môže byť totiž tak, že štátny záujem je len odrazom záujmu občana. A tak prajem učiteľom a deťom v tomto školskom roku viac rodičov na rodičku. Lebo to bude znamenať, že sa u nás celkovo niečo zmenilo. K lepšiemu.
Prečítajte si aj Vreckovkový horor v horách
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
