|
V Tatrách je stále viac a viac ľudí. Nás domácich to núti občas si na túru privstať.
Ale nesťažujem si. Som rada, že ľudia chodia na vzduch. A skoro ráno je aj tak v horách najkrajšie.
Niekedy je vtipné, keď my šliapeme dve hodiny do kopca a tam tí, ktorí dve hodiny dlhšie spali, zrazu začnú vystupovať z lanovky.
Ale nesťažujem si. Hlavne, že sú ľudia v kopcoch. Verím, že tie nás robia lepšími.
Občas sa usmejem, keď stretnem niekoho na opätkoch. A niekedy ešte viac, keď vidím ako používajú GPS už v Smokovci.
Ale nesťažujem sa. Teším sa každému turistickému prírastku.
Ale na čo sa sťažujem, sú papierové vreckovky, ktoré po ľuďoch zostávajú. A je ich stále viac a viac.
Sú všade. Akoby padali z neba. Vreckovkovo. Biele žiaria na chodníkoch, vedľa nich, v kosodrevine aj v tráve.
Majú ľudia mylnú predstavu, že papierová vreckovka patrí do prírody?
Papierová vreckovka sa v prírode rozkladá tri mesiace! A vyzerá nechutne. Enormne nechutne.
Je jasné, že je v nej niečí hlien. Alebo pod ňou niečie. Alebo nejaká iná vzorka DNA.
Škodia turistickému ruchu, oku, duši aj lesu.
Ľudia, ak vám svieži horský vzduch vytiahol niečo z nosa, prosím, zoberte si to domov.
Ak ste sa zakickali, šup s vreckovkou do vrecúška po desiate.
A ak vás vážne pritisne (skúste to nechať doma, alebo na horskej chate), zájdite prosím naozaj od chodníka ďaleko ďaleko.
Menej nebezpečný bude medveď, ako keď vás pričupených nájdem pri chodníku ja.
Záchodov sa v horách tak skoro nedočkáme, v tom sú všetci susedia pred nami. Ale v počte vreckoviek na jeden meter chodníka máme jednoznačné prvenstvo.
Niekedy sa mi chce v horách z toho plakať. Ale bojím sa, že by som musela použiť vreckovku.
Prečítajte si aj Hezky česky
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
