|
Pri každom rannom prebudení mi napadne slovo ďakujem. Pretože to, že sa ráno prebudíme, nič nás nebolí, že naše deti sú zdravé, že nás budí pes vrtiaci chvostom a o päť minút už bytom rozvoniava káva, je dôvodom na vďačnosť. Ďakujem za to, že dnes svieti slnko a zvonka cítiť vôňu stromov. Že vtáky spievajú a že ma nebolí chrbát. Ďakujem, že dnes upracem a celý byt bude zasa voňať čistotou. Ďakujem, že dnes pôjdem na prechádzku do lesa a že si nájdem čas na knižku.
Som vďačná za to, že môj syn je v mnohom oveľa múdrejší ako ja a stará sa o to, aby mi dobre fungoval počítač. Že sa od neho môžem učiť. Že napísal výborne Monitor deviatakov a že sa s ním dá o všetkom otvorene hovoriť. Ďakujem, že moji rodičia sa držia a že aj keď sú obaja chorí, postupne sa uzdravujú a nestrácajú chuť do života.
Ďakujem, že mám prácu, kde si ma vážia. Že môžem každý deň pracovať na zaujímavých projektoch. Že vidím, ako sa niečo nové rodí, že môžem tvoriť. Ďakujem, že moji kolegovia sú super chlapi. Že majú radi svoje rodiny, vážia si ženy a že sú to gentlemani. Lebo s takými mužmi je radosť byť.
Ďakujem za to, že naša krajina nie je úplne stratená. Že sú tu aj ľudia, ktorí robia výborné veci, realizujú zmysluplné projekty, vyrábajú kvalitné produkty, že podnikajú poctivo. Že tu vyrastá nová generácia podnikateľov, ktorá nefičí na úplatkoch, na daňových únikoch, na kšeftovaní, ani na tom, koľko peňazí si kde uliať. Ďakujem, že je tu nová generácia politikov, ktorí nebudú len ticho tolerovať klamstvo a neférovosť. Ešte možno pár rokov potrvá, kým nepoctivosť úplne vymizne, ale som optimistická.
My, Slováci, radi kritizujeme, frfleme, nadávame. Vidíme pohár radšej poloprázdny a susedovi závidíme aj mŕtvu kozu. Najlepšie to vyjadruje slovo malosť. Nevieme krotiť svoju malosť a často nás prevalcuje. Keď sa niekoho spýtam, ako sa má, vypočujem si často znôžku kritiky a sťažností. Na to, akí sú tí hore hrozní a ako sa v tejto krajine nič nedá. Ako treba radšej odísť a aké je Slovensko rezistentné voči zmene. Áno, to všetko je pravda, ale… Každá krajina je taká, akí sú jej ľudia. Krajina nie je abstraktná vec, sme to my. Keď začneme krotiť svoju malosť a dáme väčší priestor svojej veľkosti, možno pocítime, že sa začnú diať veľké veci. Ale musíme začať od seba.
Verím na spravodlivosť a že na svete existuje nejaký vyšší poriadok a princíp. Že to, čo je okolo nás, je naším odrazom. Keď prestaneme pindať, vzdychať a ukazovať prstom, aká veľká nespravodlivosť je všade okolo a pozrieme sa na to, čo tvoríme my sami, možno budeme prekvapení, ako sa veci zmenia. Preto neprestanem byť optimistická. Som vďačná za každé nové ráno.
Prečítajte si aj Moja psica žije sociálne
