|
Ako inak si pripomenúť lásku, keď nie zamilovanou historkou? Avšak, talianska verzia magazínu Vanity Fair nestavila na romantické „pozlátko“, ale na príbeh z mäsa a kostí overený desaťročiami.
„Ako každý rok, na sviatok zamilovaných, sme si na redakčnej rade položili otázku – ako opíšeme lásku v čase COVID-u?,“ píše v editoriáli režisér Simone Marchetti. „Predstavili sme si bozk, ktorý si dáme, keď nás vírus nadobro opustí. A tu je genéza titulnej stránky – oslava náklonnosti, sily, jemnosti generácie, ktorá už zažila všetko. Vojnu, bolesť, strach. Rekonštrukciu Talianska, sladkosť víťazstiev, slzy prehier, a po tom všetkom čelia oveľa podlejšiemu nepriateľovi – vírusu,“ dodáva.
Hlavnými protagonistami sú Marisa Stredellová a Marco Razzini, ktorí sa navzájom milujú už vyše 80 rokov. Osud im pripravil neľahké chvíle, no ich príbeh má šťastný koniec.
Láska počas vojny
Na ten moment, keď sa prvý raz videli, si pamätajú obaja. Stretli sa v jeden aprílový slnečný deň v roku 1941, bolo to kúsok od talianskeho Milána. Bola jar, všetko kvitlo, no naokolo zúrila 2. svetová vojna. Marisa sa odkiaľsi vracala bicyklom a chcela si chvíľku odpočinúť. Odložila bicykel na kraj cesty, sadla si do trávy, vytiahla z tašky klbko vlny a ihlice a začala štrikovať.
Marisa milovala ručné práce, rada kreslila a maľovala a snívala o kariére architektky. Nemala však peniaze na štúdium, preto sa stala učiteľkou výtvarnej výchovy. Nikdy však nesedela len tak a využila každý moment. Zvykla napríklad štrikovať papučky pre bábätká, potom ich dávala miestnym mníškam, ktoré ich rozdávali matkám v núdzi.
Okolo mladej ženy šiel na bicykli absolvent ekonómie Marco a hneď si ju všimol. Oslovil ju, či jej netreba pomôcť s bicyklom. Prehodili spolu pár slov a preskočila medzi nimi iskra, tak si dohodli ďalšie stretnutie.
Dohodli sa, že sa uvidia na električkovej zastávke na Milánskej hlavnej stanici. Keďže v tom čase telefóny neexistovali, nestretli sa – hoci na mieste boli obaja. No každý na inom - Marco čakal na jednej strane, Marisa na opačnej. Obaja po hodine čakania sklamaní odišli domov.
No osud to chcel inak a po troch mesiacoch sa opäť náhodne stretli. Hneď šli na kolu a začali sa pravidelne stretávať. Marisa svojho Marca dokonca predstavila rodine a on jej vyznal city.
Nezlomilo ich ani väzenie a odlúčenie
Rodiacu sa lásku zasiahla krutá správa. Tak, ako mnohí mladí muži, aj Marca povolali a musel narukovať na ruský front. Keď v auguste 1942 odchádzal, Marisu nechceli za ním pustiť. Aby sa s ním rozlúčila, na vlakovej stanici podplatila strážcu.
Marco svojej láske pravidelne písal z frontu. Prosil ju o fotku, aby sa jej mohol prihovárať a Marisa mu nadšene odpisovala. Až sa jedného dňa odmlčal. Upadol totiž do zajata a Marisa o ňom nemala tri roky žiadnu správu.
Hoci jej všetci hovorili, že sa k nej už nikdy nevráti, ona sa s tým odmietala zmieriť. Ako sama hovorí, cítila, že sa ešte stretnú. Každý týždeň chodievala na hlavnú stanicu, kde boli zverejnené zoznamy mŕtvych vojakov. S malou dušičkou si prechádzala mená padlých a vždy si vydýchla, keď tam nenašla to Marcovo.
Po štyroch rokoch sa však začali vracať vojaci späť domov a napokon dostala správu, že jej tušenie je pravdivé a Marco žije.
Keď prišiel vlakom domov, na stanici ho čakalo sklamanie. Prišla celá jeho rodina a aj priatelia – ale Marisa nie. Pravdou bolo, že mladá žena ho veľmi túžila vidieť, no nedostala voľno. Riaditeľ školy, kde pracovala, jej ho odmietol dať. Vraj dúfal, že sa vydá za jeho syna, no jej srdce patrilo inému.
Celkom (ne)obyčajný život
Stretli sa o pár dní neskôr, bolo to veľmi emotívne a už ostali navždy spolu. Svoj vzťah po niekoľkých rokoch aj zoficiálnili a povedali si „áno“ 24. mája 1952. A čo ich po svadbe čakalo? To, čo každý iný pár. Práca, tri deti, šesť vnúčat a tri pravnúčatá, malé výlety do hôr, dovolenky v Španielsku pod stanom... celkom obyčajný život.
Teraz sú ich dni úplne iné, než boli zvyknutí. Aj ich zasiahla pandémia koronavírusu, pre ktorú takmer nikam nechodia. Každý štvrtok k nim chodí vnučka Chiara a pri šálke čaju spoločne počúvajú hudbu svojej mladosti.
A ako opísala Marisa život so svojim manželom? „S Marcom je to ako s horami – keď je slnečno, je to krásne. Ak je zlé počasie, je to zložité. Celé tie roky sme bojovali, ale málo a vždy len pre hlúposti,“ povedala.
A Marcovo vyznanie chytá za srdce. „Pred mnohými rokmi som jej dal slovo a držím ho. Marisa bola mojou láskou a mojou vášňou. Bez nej by som nedošiel tak ďaleko, najmä v týchto ťažkých časoch,“ zalichotil jej.
A aké majú manželia plány do budúcnosti ? Marco by sa rád dožil 103. narodenín, ktoré oslávi v apríli. „Potom by som chcel ísť ,tam´ a počkať na Marisu. Musí chvíľu byť bezo mňa, a potom sa ku mne pridať. Naopak to nesmie byť. Som džentlmen, idem sa pozrieť, ako to tam je,“ dodal.
Sú city naozaj večné? Kto by neveril, nech sa pozrie na týchto neobyčajných starčekov. Marco a Marisa sú živým príkladom toho, že láska všetko prekoná – aj nepriazeň osudu.
