|
Niekoľko dní pred tým, ako vyrazíme na nočnú zmenu do trnavskej automobilky, musíme s fotografom poslať na komunikačné oddelenie Groupe PSA Slovakia všetky údaje. Nielen číslo občianského, ale aj číslo topánok a konfekčnej veľkosti. Aby sme mohli vstúpiť do lakovne, potrebujeme špeciálny overal a topánky s kovovou špicou. Už táto informácia vo mne vyvoláva zvedavosť, čo nás čaká. Bude to noc plná zážitkov.
Foto - Stano Stehlík
Špeciálny víkendový program
Blížime sa k vrátnici automobilky, kde sme dohodnutí s Veronikou Kalašovou – referentkou komunikácie. Keď prejdeme cez vrátnicu, začne sa naše dobrodružstvo. Najprv nasadneme do auta, ktorým nás pani Veronika odvezie do lakovne.
„To je hlavná administratívna budova, po ľavej strane je jedáleň a to je zvarovňa,“ ukazuje nám po ceste. Po areáli nesmieme ísť rýchlejšie ako 30 km za hodinu, napriek tomu, že dnes tu nie je až tak rušno, ako v obyčajný pracovný deň. Je nedeľa večer a to znamená, že tu beží špeciálny víkendový program, ktorý bol naštartovaný v roku 2017 a zamestnáva 825 osôb. Je ako stvorený pre tých, čo cez týždeň pracovať nemôžu. „Veľmi atraktívna ponuka napríklad pre mamičky, ktoré sa cez týždeň starajú o svoje deti, vozia ich do školy, na krúžky, ale cez víkend by si radi zarobili. A pre závod je to spôsob ako dobehnúť proces výroby,“ popisuje Veronika.
Foto - Stano Stehlík
Po rebríčku hore
Referentka zastaví auto pred lakovňou, vyberie z auta oblečenie pripravené pre nás a vojdeme do budovy. „Keď sa prezlečieme do overalov, už v nich nemôžeme vyjsť von,“ informuje. Je to kvôli absolútnej čistote, ktorú treba v lakovni udržiavať. Zamestnanci tam nesmú mať na rukách žiadne prstene, náramky či iné šperky, aby nepoškrabali lak na autách. Aj na oblečení sa dá doniesť dovnútra nečistotu a každý po príchode do budovy sa teda musí prezliecť. „Tí, čo chodievajú von fajčiť, musia počas prestávky overal nechať v šatni a potom si ho opäť obliecť,“ dodá Veronika a zaspomína si na jedinú situáciu, keď všetci vybehli von v overaloch. Bolo to vtedy, keď bol v závode spustený protipožiarny poplach.
„Rýchlo sme vybehli von, no keď sme sa vrátili do budovy, všetky overaly išli dole, lebo sme na nich doniesli cvrčky a iný hmyz,“ zaspomína si mladá žena. Neskôr sa dozviem, že kým nastúpila v apríli na pozíciu referentky komunikácie, prešla si od februára 2015 všetkými pozíciami na lakovni. Od výrobnej pracovníčky, po koordinátorku. „Keď sa nám v roku 2017 otvorila víkendová zmena, budovala som v lakovni tím žien, ktorým som velila, dnes ich tu je zamestnaných 80 a medzi nimi aj Olinka, ktorej prácu si veľmi vážim a ktorej dnes budeme robiť spoločnosť na nočnej,“ popíše Veronika.
Veronika Kalašová. Foto - Stano Stehlík
Ako z filmu sci – fi
Dostávame sa do šatne manažmentu. Tu sa prezliekame. Výsledok nás pobaví, lebo obaja s fotografom vyzeráme ako zo sci-fi filmu. Naše overaly - špeciálne pre návštevy - sú biele, zamestnanci majú šedo-strieborné. Topánky sú čierne, vyzerajú ako športová obuv, no v skutočnosti sú ťažšie, lebo majú kovovú špicu. „Na lakovni karosérie putujú na železných lyžiach, ale pre prípad, keby operátor zle stúpil, musí mať nohu chránenú,“ vysvetlí pani Veronika.
Celý ten proces príprav pred nástupom do práce je ako prelúdium pred niečim výnimočným. Nemýlim sa, neskôr si uvedomím, že sa nám vlastne podarilo dostať na také pracovisko, ktoré by si viacerí radi pozreli. Od pani Veroniky sa dozviem, že občas usporadúvajú prehliadky pre deti zo škôl, no najväčšiemu záujmu sa tešia prehliadky pre vysokoškolákov z technických škôl, kde bežný kontakt s výrobou áut nemajú. My sme tu ešte posledné dni pred tým, ako na niekoľko mesiacov budú akékoľvek navštevy zakázané. „Všetko sa uzavrie preto, že začneme s prípravou nového modelu auta, čo je vždy prísne strážené a utajované,“ vysvetlí pani Veronika. Uvedomujeme si, že cena našej nočnej stúpa.
Foto - Stano Stehlík
Trnavské bejby
„Tu sa vyrába naše trnavské bejby, čiže citroen C3, závod zamestnáva 4500 pracovníkov, z toho 380 pracuje na lakovni, kde máme dve lakovacie linky, 77 robotov a karoséria, kým pôjde na montáž, tu strávi 7 hodín a 15 minút,“ vybalí na nás kopec informácií Veronika Kalašová po ceste zo šatne do lakovne. Ešte nám ukáže kútik, kde si môžu zamestnanci dať kávu z automatu. „Každý má svoj čip a peniaze nemusíme nosiť so sebou. Na ten čip si môžeme dať nielen kávu, ale z jedálne si objednať teplú stravu, ktorá bude dovezená na pracovisko,“ vysvetľuje.
A zrazu zastaví pred posuvnými dverami a upozorní nás, že prioritou v závode je bezpečnosť a preto musíme chodiť len po chodníkoch vyznačených špeciálnou farbou. A keď sa chceme dostať na druhú stranu – tak ako na ulici - musíme zastaviť pred pásmi a skontrolovať, či nič nie je na ceste. Aj telefonovanie, či manipulovanie s mobilom je tu zakázané. Ešte sa pozriem hore, nad dvere a zbadám, že všetky nápisy a vysvetlivky sú po slovensky a po francúzsky.
Foto - Stano Stehlík
Sexmisia
Dvere sa otvoria a sme v inom svete! Je tu dosť hlučno, aj keď ešte neboli spustené všetky mašiny. Nočná pre operátorky, ktoré kontrolujú lak na karosériách, začína o 18 hodine a potrvá 12 hodín. Celú nedeľu bola výroba zastavená, pracovalo sa v sobotu na poobednej, ktorá sa skončila o jednej po polnoci. Máme namierené k nášmu pracovisku, ale po ceste nazrieme do kancelárie vedúceho výrobnej skupiny a hneď ideme ďalej, aby sme stihli pozrieť linku, kým nastúpia ženy do práce. Ocitneme sa medzi lesklými karosériami vozidel, ktoré ešte nemajú žiadnu vnútornú výbavu, ani kolesá. Keď sa linka spustí, karosérie sa budú posúvať na špeciálnych nosičoch. Zatiaľ ešte stoja, tak si ich môžeme popozerať. Zo všetkých strán svieti svetlo, lesknú sa a zdajú sa byť ideálne. Zrazu zbadám ruch - ku karosériám sa postaví desať žien.
Ešte dôjdu dve, ktoré koordinujú práce ostatných. Každá v striebornom overale – treba povedať, že v nich vyzerajú super! „Cítim sa ako v poľskom filme Sexmisia, kde v špeciálnom podzemnom mestečku žili len ženy,“ poznamená fotograf. Kým sa spustí linka, zoznámime sa s Olgou Kovačovičovou, s ktorou sa budeme môcť neskôr počas prestávky porozprávať.
Foto - Stano Stehlík
Pracovná deformácia
Je tu dosť hlučno, tak sa ani nečudujem, že niektorí používajú štuple do uší. Linka je spustená a pomaly sa na nej posúvajú karosérie. Pomaly, no na druhej strane dostatočne rýchlo a to znamená, že tu nie je čas na žiadne rozptýlenie. Všetky ženy majú plné ruky práce. Okolo jedného auta sa pohybujú dve operátorky. Každá z nich má na starosti kontrolu polovice karosérie: jedna pravú stranu, druhá - ľavú. Neskôr si po prestávke stanoviska vymenia, aby nezaťažovali len jednu stranu tela. Karosérie kontrolujú zrakom a hmatom, čistia, utierajú handričkami, ktoré majú pripevnené k ruke. Každú chvíľu vidím, že niektorá z nich používa vzduchový prístroj, na ktorý náloži brúsku. Keby ani to nepomohlo, karoséria musí ísť na retuš, čo treba nahlásiť do systému.
„Je to veľká zodpovednosť a operátor musí byť maximálne sústredený,“ hodnotí pani Veronika a hneď ma upozorňuje, aby sme sa trocha posunuli, lebo môžeme karosérie tieniť. „Priznávam, mám už pracovnú deformáciu, lebo kontrolujem nielen lak na mojom aute, ale napríklad, keď sa môj priateľ vrátil zo servisu s novým lakom na nárazníku svojho auta, tak som ho hneď skontrolovala a bohužiaľ, zistila som, že lak je veľmi tenký a našla som tiež veľa chýb!“ popíše počas prestávky Olga a mňa to ani neprekvapí. Ak toľko hodín každý víkend kontrolujú lak, je jasné, že tie ženy sa stávajú odborníčkami na lakované povrchy.
Olga Kovačovičová. Foto - Stano Stehlík
Autá s rodným listom
Nad našimi hlavami zbadám po celej dĺžke haly šnúru - ako v starých električkách. Od pani Veroniky sa dozviem, že slúži na to, aby sa dalo zastaviť výrobu. Také S.O.S. Trochu to človeka láka, aby sa šnúry dotkol, ale rozumiem, že každé zastavenie linky prináša straty. „Tu 10, tam 15 minút a potom na konci zmeny zbadáte, že je to dohromady 60 minút, čiže strata až 60 áut!“ popíše a vysvetlí, že každých 48 sekúnd vyrobia jedno vozidlo. Za hodinu ich vyjde okolo 60.
„Každé auto, ktoré tu vidíte, už má svojho majiteľa a pod kapotou sa nachádza jeho rodný list,“ ukazuje mi pani Veronika a uprie moju pozornost aj na tabule, ktoré sú rozsvietené nad našimi hlavami. Je tam množstvo čísel a pod tými číslami sa skrývajú informácie. „Keby po pol roku majiteľ našiel na karosérii chybu, tak my vieme zistiť, kto tu vtedy bol na výrobe,“ dopovie.
Foto - Stano Stehlík
Zastaviť výrobu
Pýtam sa pani Olgy, či sa jej stalo, že omylom zastavila výrobu a dozviem sa, že to bolo hneď na začiatku jej práce v závode, kedy nesprávne stúpila do zakázanej zóny. „To som ešte nevedela, že tam nesmiem a kvôli tomu kroku sme stáli 3 minúty,“ zaspomína si Olga a Veronika vysvetlí, že keď sa operátorka v tej zóne ocitne, môže to znamenať, že odpadla a je to signál, že treba zastaviť chod výroby. Hneď mi napadne opýtať sa, či pani Olge prišlo niekedy zle počas práce.
„Mávam migrény, ale nechcem tým nikoho zaťažovať, no istý deň to bolo neúnosné,“ zaspomína si a my sa dozvieme, že sem vtedy volali záchrannú službu, ktorú majú vo fabrike. V takých prípadoch, keď je operátorka práceneschopná, na pracovisku ju nahradí jej nadriadená, čiže koordinátorka.
Foto - Stano Stehlík
Tanec na pódium
Pozorujem ženy, ako pracujú a pripadá mi to ako tanec na pódiu – veď sa nachádzajú na vyvýšených plošinách, ktoré sú vysvietené ako v Las Vegas a pohybujú sa okolo lesklých karosérií. Rozmýšľam, ako dlho dokáže človek udržať pozornosť a vychytať prípadne chyby na laku. Pani Veronika vysvetľuje, že po dva a pol hodine je 10-minútová prestávka. Neskôr, po ďalšej dva a pol hodine 20-minútová, počas ktorej si väčšina objedná teplú stravu z jedálni. Do rána majú ešte ďalšie dve 10-minútové prestávky. „Dva a pol hodiny človek pozornosť udrží,“ presvedčuje ma pani Veronika, ktorá tu ešte pred nedávnom pracovala. Priznáva, že je to náročné, najmä ďalší deň, po nočnej.
„A to ja nemám rodinu, ani deti, a žijem s rodičmi, čiže nemusím strážiť chod domácnosti ako napríklad Olga,“ dodáva. Tak sa dozvedám, že pani Olga je rozvedená a má tri deti: dvoch synov 10 a 5-ročného a jednu 8-ročnú dcéru. Cez týždeň sa o deti stará ona, cez víkendy si ich berie otec.
Foto - Stano Stehlík
Nočná mora?
Napriek tomu, že pracovisko je vysvietené, nie je tu horúco, ani necítiť vôňu laku vo vzduchu. „To je najčistejšie prostredie v celom závode,“ vyhlási pani Veronika a ešte doplní, že sú tu namontované aj vzduchové prieduchy, ktoré slúžia na cirkuláciu vzduchu a keď je príliš teplo, spúšťajú sa zvlhčovače vzduchu. Neskôr sa pani Olgy pýtam, čoho sa v práci desí, čo je jej nočná mora, ale ona vtipne odpovie, že najhoršie, čo sa jej tu môže stať je, že ju zrazí auto. Pobaví nás to, najmä keď pozeráme, ako honosne a voľným krokom sa autá posúvajú.
„To by ste neverili, ale je to možné, mávam modriny na nohách, keď ešte potrebujem niečo doleštiť a auto je v pohybe tak niekedy nestíham uhnúť,“ dodá. Aj pani Veronika si zaspomína na situácie, keď jej práca v lakovni prerástla cez hlavu. „Potom mi doma hovorili, že rozprávam zo sna a želám si, aby spustili linku a ruky vystreľujem hore,“ dodá s úsmevom.
Foto - Stano Stehlík
V prestávke
Zrazu sa výroba zastaví. Príčina môže byť aj na predchádzajúcom úseku práce, čiže vo výrobni. Je jasné, že neskôr budú mať prestoj aj na montáži. V takých situáciách sa čas využíva napríklad na brífingy, my ho využijeme na rozhovor s pani Olgou. Zaujíma ma, prečo sa uchádzala práve o tento post. Dozviem sa, že pred tým pracovala ako špeditérka vo firme u svojho priateľa. „Mali sme zo seba ponorkovú chorobu, tak som chcela robiť niečo iné,“ zaspomína si a popisuje, ako náhodou našla ponuku na túto prácu na internete. Spomenula to aj švagrinej, ktorá sa o to začala zaujímať tiež. Prihlásili sa obe, lenže s pani Olgou urobili pohovor po telefóne, jej švagrinú volali na osobné stretnutia.
„To ma znepokojilo, či ma tu vôbec budú chcieť, ale na koniec sa zistilo, že prijali aj mňa, aj ju,“ popíše a zaspomína si na prvý pracovný deň, keď nastúpila do práce na týždeň pred Vianocami v roku 2016. „Dostala som overal, pár stručných vysvetlení, čo mám robiť a už ma hodili do hlbokej vody,“ popíše. Dnes si prácu pochvaľuje, najmä preto, že cez týždeň má voľno a môže sa venovať svojim deťom. Pracuje len cez víkendy, dochádza zo Senice. „Keby som musela každý deň cestovať 45 kilometrov, asi by to bolo náročne a tak cestujem dvakrát cez víkend na aute, spolu s ďalšími kolegyňami,“ vysvetlí.
Pred rokom svoj voľný čas venovala aj športu a tréningom s 5-ročnými deťmi, ktoré učila hrať volejbal. Postupne sa dostávame k tej životnej kapitole pani Olgy, keď bola profesionálnou športovkyňou a štyri roky hrala volejbal vo Francúzsku, rok v Poľsku a rok v Česku. Keď sa zranila, musela sa s profesionálnym športom rozlúčiť. „Potom prišli najkrajšie okamihy môjho života, keď sa mi narodili deti,“ vraví Olga.
(2).JPG)
Olga Kovačovičová (vľavo) a Veronika Kalašová. Foto - Stano Stehlík
Príbehy žien
Keď sa spustí linka, pani Olga znova začne svoj „tanec“ okolo áut. Na deti vtedy nemyslí. Musí jej stačiť, že sa s nimi stretne na chvíľu v nedeľu podvečer, keď ich domov donesie ich otec. V tú noc z nedele na pondelok sú pod dohľadom babičky. Ráno, keď sa pani Olga vráti z práce, deti sú už hore, po raňajkách a oblečené. „Ešte dcére učešem vlasy a môžem ich postupne porozvážať do školy a škôlky,“ popíše. Potom je čas na krátky spánok. Budík si nastaví na 12.30, aby zase popoludní stihla vyzdvihnúť deti, porozvážať ich na krúžky a tréningy.
Ešte sa pokúšam zistiť, jako táto práca ovplyvňuje obe dámy. Pre pani Olgu je to príležitosť zarobiť na rodinu a pri tom neprísť o veľa času s ňou, keďže pracuje len cez víkendy. Pre pani Veroniku bola lakovňa dobrou lekciou dôslednosti a prvou šancou budovať si tím spolupracovníkov. Tu sa na vlastnej koži naučila a vyskúšala, ako vyzerá jeden z procesov výroby áut.
V trnavskej vysvietenej lakovni nenájdete len vyleštené karosérie, ale aj zaujímavé ľudské osudy žien. Takých, čo si chcú budovať kariéru, ale aj takých, ktoré potrebujú čo najviac času stráviť so svojou rodinou.
(Partnerom reportáží Ženy v nočnej službe je pramenitá voda Lucka)
