|
Rada by som tu občas napísala niečo o ženách, ktorých duša by obstála aj na Miss World. Ale ktoré sú aj jedinečné, lebo ich duša neprešla množstvom plastických operácií, aby vyzerala ako všetky ostatné. Práve naopak.
Začnem jednou z najkrajších. Anette. Nemka, ku ktorej som prišla s pírsingom v nose, Metallicou v slúchadlách a chaosom v duši. Zverila mi čerstvo narodené dvojčatá, ktoré nemali ešte ani tri kilogramy. Potrebovala pomoc a ja som mala ako žena sprevádzajúca pracovne svojho manžela v Nemecku veľa času. Pri prvom stretnutí som jej ukazovala pas a ona len mávla rukou. Na stole mala vždy len tak ledabolo položené peniaze. V jej svete bolo všetko čisté a pekné. Chovala kačičky, zajace, pestovala bylinky a kupovala bio ovocie donáškou. Dvere nezamykala, peniaze za debničku nechávala pri odchode pod rohožkou a tam našla v obálke aj výdavok.
Dievča z východného bloku (teda ja) sa nestačilo čudovať. Aj takýto svet môže byť?
Počúvala indiánsku hudbu a šum mora. Na začiatku manželstva a materstva bolo jej kuchárske umenie celkom vtipné, pretože keď raz povedala: "heute koche ich" (dnes varím ja), tak hodila do vody tri klásky kukurice. Ale postupne začala naozaj výborne variť.
Nemala televízor , a keď padli v New Yorku dvojičky, bežala som ku nej vysvetliť jej, čo sa stalo. Vtedy v pivnici odomkla skriňu, ofúkla prach z obrazovky a zapla správy. Rozišli sme sa, keď mali chlapci takmer tri roky. Odchádzala som, v slúchadlách mala šum mora a v duši pokoj.
Napísali sme si pár listov, ale to už je dávno. Nevedela používať internet.
Niekedy sa mi o nej a jej rodine sníva. Hlboko sa u mňa ukotvili. Chlapci dnes majú šestnásť rokov.
Dnes mi napísala email. Zjavne jej to ešte veľmi nejde. Ale skôr ako úsmev sa mi do tváre tlačia slzy.
Prečítajte si aj Sme nenároční?
