|
Príbeh nočnej služby sa začína oveľa skôr, než o 23. hodine autobusom vycestujeme na celonočnú trasu po metropolách strednej Európy. Krátko po deviatej večer sa na autobusovej stanici Florenc v Prahe stretávame s Martinom Žarnovickým - koordinátorom PR a komunikácie RegioJetu. Spolu s ním ideme do služobného bytu, kde prespávajú stewardky pred alebo po dlhých cestách. Byt je od stanice vzdialený len kúsok.
Tu sa zoznámime s Alžbetou Kubačkovou, ktorej budeme robiť spoločnosť celú noc – z Prahy cez Brno a Bratislavu až do Budapešti. Okrem nej je tu aj niekoľko ďalších stewardiek, ktoré už spia.
Foto - Stano Stehlík
Pred nástupom do autobusu
Alžbeta sa práve oblieka do firemnej uniformy – ružovej košeli, na ňu si dá šedý svetrík, na krku si zaviaže šatku. Na cestu si pre istotu berie ešte jednu košeľu, aby sa podľa potreby mohla prezliecť. Ostatné časti oblečenia musia byť čierne a nesmú prezentovať žiadnu značku. Na nohách nemôže mať tenisky, ale elegantné topánky.
Je čas, aby sme išli do centrály firmy, kde si stewardka preberie zoznam cestujúcich. „My to voláme plachta, tu vidíme nákres autobusu, a vieme, ktoré miesta sú už obsadené,“ vysvetľuje Martin Žarnovický a Betka doplňuje, že nesmie zabudnúť ani na potvrdenky do práce, ak by mal autobus meškanie a záznamy o prípadnej strate batožiny. V tomto momente vieme, že autobus bude plne obsadený, keďže v Prahe nastúpi takmer 50 osôb. V ďalších mestách pribudnú ďalší pasažieri. „Zoznam bude ešte aktualizovaný, lebo lístok si niekto môže kúpiť aj na poslednú chvíľu a to sa mi zobrazí v mobile, keď sa prihlásim do systému,“ popíše Betka. To už sa ponáhľame k nášmu autobusu na parkovisku.
Foto - Stano Stehlík
Žiadne drinky
Na parkovisku sú autobusy odparkované jeden vedľa druhého. Bežíme za stewardkou, ktorá sa energickým krokom medzi nimi prechádza a kontroluje ten správny podľa veľkého interného čísla pod strechou. Konečne sme ho našli! Dvere nám otvorí milý šofér Honza. Ani Betka ho skôr nepoznala, tak budeme svedkami ich premiérovej spolupráce. „Prvýkrát dnes budem absolvovať viac zážitkov, lebo do Budapešti som tiež ešte necestovala,“ prezradí stewardka, ktorá pre RegioJet pracuje tri roky. Doposiaľ jazdila na vnútroštátnych linkách v Českej republike, hlavne z Prahy do Karlových Varov. Viac sa teraz nepýtam, lebo vidím, že musí skontrolovať vozidlo pred cestou, kým tu ešte nie sú pasažieri. Pozerá do chladničky, ktorá je hneď pred čelným sklom autobusu a kontroluje chladené nápoje.
„Je tu dosť málo miesta a to občas musím vysvetľovať cestujúcim, ktorí si mýlia autobus s lietadlom a chcú si objednať čapované pivo alebo drinky,“ hovorí s úsmevom Betka. Ešte sa opýta šoféra na croissanty a iné dobroty, lebo toto zásobovanie má na starosti šofér. Betka ešte kontroluje slúchadlá, ktoré o chvíľu ponúkne cestujúcim, aby mohli počúvať hudbu, pozerať filmy – jednoducho využiť vymoženosti, ktoré ponúkajú obrazovky pred každým cestujúcim.
Foto - Stano Stehlík
Na ceste k pokore
Šofér naštartuje autobus a smerujeme na nástupište, kde už čakajú cestujúci. Prednými dverami všetci vystúpime a stewardka sa postaví pred dvere, ktoré sa nachádzajú v strede autobusu – nimi sa pasažieri dostavajú dovnútra po tom, ako im Betka skontroluje lístky. Tie jej ukazujú buď v mobile alebo vytlačené. Už to vidím – Betka a Honza sú už zohratý tím, lebo šofér hneď ako stewardka skontroluje lístok, od pasažiera prevezme kufor a odloží ho do batožinového priestoru. Aj on musí mať svoj systém a ovládať, kto kam cestuje, aby potom rýchlo vedel vybaliť kufre na zastávkach. Tie sú pred nami túto noc štyri: Brno, Bratislava, Budapešť vlaková stanica Kelenföld a Budapešť letisko.
Pozerám sa ako s úsmevom Betka cestujúcich víta a trpezlivo im poskytuje informácie. Až tomu nemôžem uveriť, že táto dievčina bola kedysi nesmelá. „Bála som sa prehovoriť s ľuďmi, ale táto práca ma veľa naučila, dokonca som si zlepšila komunikáciu v angličtine, keďže vozievame aj zahraničných turistov,“ prezradí mi ešte predtým, ako vyrazíme zo stanice.
„Toto povolanie vie človeka naučiť aj pokore, lebo každý z nás je iný, jednému sa môj tón môže zdať milý, iného môže dráždiť a ja som tu pre tých ľudí, aby sa im pohodlne cestovalo,“ doplní mladá, avšak už skúsená žena.
Foto - Stano Stehlík
Útočníčka s barlou
Pozerám na digitálne hodiny, ktoré sú nad šoférovou hlavou v autobuse. Keď naskočí 23.00 odchádzame. Začína sa naše dobrodružstvo, ale pre Alžbetu - kolobeh povinností až do rána. Ak som si myslela, že si bude môcť po ceste zdriemnuť, som na omyle. „Máme povinnosť prechádzať sa po autobuse každých 15 minút a kontrolovať, či niekto niečo nepotrebuje,“ popíše a hneď aj dodá, ako keby čítala moje myšlienky, že v autobuse môže byť anonymný kontrolór. Ten má za úlohu sledovať, či sa stewardka a šofér správajú presne podľa pravidiel, ktoré firma stanovila. Aj cestujúci môžu hodnotiť, či bola usmiata, milá, čo im ponúkla atď. Práve na základe spätnej väzby od cestujúcich, dostáva odmeny v podobe osobného ohdonotenia. Keď sa pýtam, či sa jej stalo, že ju niekto zle ohodnotil, prikývne a vysvetlí, že pred tromi rokmi si ešte nevedela odpustiť nejaké poznámky, ktoré sa klientom nemuseli páčiť.
Opýtam sa aj na situácie, ktoré boli pre ňu nepríjemné a stewardka si spomenie, ako na pražskom letisku na ňu barlou zaútočila istá staršia dáma, keď zistila, že sa do autobusu nedostane, lebo lístky boli vypredané. „Chcela cestovať za každú cenu, aj po stojačky a to my nesmieme dovoliť,“ spomína Betka. Vtedy jej na pomoc prišli policajti, ktorí sa prechádzali po ulici a agresívnu dámu si všimli.
Foto - Stano Stehlík
S mikrofónom v ruke
„Vítam vás v mene posádky autobusu. Moje meno je Bety a spolu s pánom vodičom Jánom vás budeme sprevádzať až do Budapešti. Naša prvá zastávka bude Brno, potom Bratislava, Budapešť Kelenföld a letisko. Očakávaný príjazd je o 6.45,“ počujeme stewardkin hlas v mikrofóne. Informuje nás tiež, že sa o chvíľu prejde po autobuse a zapožičia záujemcom slúchadla, ponúkne časopisy na čítanie, následne bude prijímať objednávky na horúce nápoje: kávu, čaj, čokoládu. Informuje tiež o možnosti zakúpiť si občerstvenie. Na záver prosí cestujúcich, aby sa pripútali bezpečnostnými pásmi. „V prípade akýchkoľvek otázok sa nabojte na mňa obrátiť,“ dodáva. Všetky informácie ešte zopakuje v anglickom jazyku.
„Na začiatku som nevedela hlásiť, napriek tomu, že som všetko mala napísané, aj tak som sa zasekávala, napovedal mi šofér,“ zaspomína si s úsmevom Betka na svoju prvú cestu z Prahy do Karlových Varov. Bolo to po týždennom školení a troch zácvikových jazdách po boku skúsenejšieho stevarda. Teraz už ona učí ďalších a odhadom hovorí, že vychovala približne 30 stevardov a stewardiek.
Foto - Stano Stehlík
Infarkt na ceste
Idem sa pozrieť, ako Betka pripravuje kávu. Automat sa nachádza pri schodíkoch, ktoré vedú von z autobusu, oproti toalete. Sú tu stiesnené podmienky. Stewardka zručne obsluhuje kávovar, na podnos si odkladá pripravené nápoje. Zrazu sa otvoria dvere záchoda a to znamená, že musíme uhnúť, aby cestujúca mohla vyjsť von. Žena sa stewardky opýta, či nemá voľné miesto vpredu. Bohužiaľ, autobus je plný. „Je vám zle?“ ustarostene sa cestujúcej opýta Betka. Naštastie je všetko v poriadku, no mňa zaujme, čo by stewardka spravila, ak by nebolo.
„Ponúkla by som jej sáčok, veď to sa stáva denne,“ vysvetlí. Poprosila by tiež niekoho z cestujúcich vpredu, aby si s tou osobou vymenil miesta. Keby stav cestujúceho bol vážny, volala by sanitku, a opýtala by sa, či je na palube lekár. Jej sa to ešte nestalo, ale jej kolegyni áno – vtedy museli zísť z cesty a odparkovať na bezpečnom mieste, kým neprišla sanitka.
„Pred nedávnom si jedna naša stewardka všimla, že šoférovi je zle,“ zaspomína si Martin na hrôzostrašnú udalosť, keď jeden zo šoférov počas jazdy dostal infarkt. Vtedy len chladnokrvné a logické uvažovanie stewardky, ktorá autobus zabrzdila a zastavila, všetkých zachránilo pred nešťastím. Za jej odvážny počin ju ocenil aj majiteľ firmy.
Foto - Stano Stehlík
Desať minút voľna
Práve ubehla hodina cesty, kým stewardka poroznášala všetko, čo mala v ponuke. Teraz ma 10 minút voľna. Potom sa poberie zobrať smeti, kelímky po nápojoch, aby pasažieri cestovali pohodlne. Využívam teda ten čas a pýtam sa jej, prečo sa tu zamestnala. Alžbeta si zaspomína ako v detstve cestovala s rodičmi na Azúrové pobrežie a tam očarená Francúzskom snívala o tom, že bude pracovať v cestovnom ruchu.
Pochádza z Moravy, z Kopřivnice. Kým do RegioJetu nastúpila, skúsila si život v Londýne, ale aj prácu na Morave vo fabrike, kde bola operátorkou výrobnej linky pre káble k riadiacim pákam na autách. Osudným sa jej stalo náhodné stretnutie s kamarátkou, ktorá sa jej pochválila, že pracuje ako stewardka v autobusoch a tá ju presvedčila, aby to skúsila aj ona. Vtedy sa Betka prihlásila na pohovor, ktorý zvládla úspešne. Aj po troch rokoch vyzerá, že je s prácou spokojná, napriek tomu, že pracuje na zmeny. „Vynahradím si to potom pár dňami voľna, keď sa vrátim domov,“ vyhlási.
Foto - Stano Stehlík
Čo s agresívnym pasažierom?
Stewardka sa pravidelne prechádza po autobuse. Keď sa blížime do Brna, zahlási to do mikrofónu v predstihu, aby sa vystupujúci stihli pripraviť. „Sledujem, či všetci vystúpili, lebo občas sa stáva, že niekto zaspí alebo cudzinci nepochopia, že majú vystúpiť,“ popíše. Vtedy musí volať na dispečing a hľadajú riešenie, ako nepozorného pasažiera dopraviť do cieľa. „Pokiaľ sa dá chytiť náš autobus, ktorý ide opačným smerom, snažíme sa o to, aby si klient presadol tam a dostal sa do cieľa svojej cesty,“ vysvetlí.
Ale stávajú sa aj opačné situácie, keď musia pasažiera vyložiť na najbližšom bezpečnom mieste, lebo je napríklad podnapitý, agresívny a nepočúva pokyny stewardky, čím ohrozuje aj ostatných cestujúcich.
Foto - Stano Stehlík
Obľúbení Slováci
V Brne nastupujú ďalší pasažieri. Dvaja z nich si zakúpili lístky na poslednú chvíľu, o čom sa stewardka dozvedela prostredníctvom SMS správy. Pozorne si všetko značí na papieri. V Brne tiež nastupuje druhý šofér, ktorý si za volant sadne v Bratislave a odvezie nás až do Budapešti. Cestujeme ďalej a stewardka sa venuje novým pasažierom. Keď sa k nám vráti, pýtam sa jej, či jej niekedy cestujúci aj poďakujú. Betka si zaspomína, ako sa jej istý muž na MDŽ opýtal, čo z ponuky jedál, ktoré má na predaj má najradšej. Keď sa dozvedel, že je to sušené mäso, kúpil ho a venoval jej. Na pravidelných linkách od svojich stálych zákazníkov občas dostane čokoládu, či iné sladkosti. Pochváli tiež slovenských zákazníkov, ktorí podľa nej vedia prejaviť vďaku za jej prácu, vedia si vážiť služby, ktoré poskytujú.
Potom dodá, že má možno na Slovákov aj slabosť, lebo časť rodiny jej otca býva na Orave, kde aj ona v detstve pravidelne trávila prázdniny.
Foto - Stano Stehlík
Hľadá sa majiteľ učebnice
Blížime sa do Bratislavy. Sú tri hodiny a na stanici je päť pasažierov, ktorí k nám nastúpia. Okrem iného mladý muž s bielou palicou. Stewardka ho odprevadí na miesto v autobuse. Po 15 minútovej prestávke, štartujeme a to napriek tomu, že jedna osoba neprišla – zrejme zaspala. Bohužiaľ, v tom prípade autobus nemôže čakať a odchádza presne podľa rozvrhu. Betka si ale spomenie, že raz hľadala cestujúceho, ale to bol úplne iný prípad. Išlo o chlapca, ktorý jej padol do oka. Cestoval pravidelne na trase z Karlových Varov do Prahy a vždy sa príjemne porozprávali, ale nikdy si nevymenili svoje telefónne čísla. Betka si našla kontakt na neho na sociálnych sieťach.
„Napísala som mu, že som našla v autobuse učebnicu chémie, lebo som vedela, že študuje chémiu,“ popíše. Kolegovci z firmy už aj začali zháňať učebnicu, aby mala Betka čo chlapcovi odovzdať, ale nebolo to potrebné. „Priznala som sa mu, že to bola len zámienka, aby sme sa stretli,“ vysvetlí. Aj keď vzťah dlho nevydržal, na túto kapitolu života si milo spomína.
Foto - Stano Stehlík
Upratovanie v Budapešti
Zobúdza sa nový deň a my sa blížime do Budapešti. Tá nás víta upršaným počasím. Potešilo apoň to, že nemeškáme, skôr naopak – po zastávke na budapeštianskej stanici Kelenföld dorážame na letisko, kde sme pár minút po 6 ráno, čiže asi pol hodiny pred plánovaným príchodom. Tu sa s nami rozlúčia poslední cestujúci a šoféri odparkujú autobus. Začína sa upratovanie. Betka pozbiera všetky odpadky, následne si navlečie špeciálnu rukavicu, ktorou vyčistí všetky obrazovky, vypráši fotelky. „Stevardi upratujú od sedadiel hore, vodiči – dole plus toaletu,“ vysvetlí a my práve zbadáme šoféra s vysávačom. Na záver Betka začne čistiť kávovar a doplní doň kávu a zmes na horúcu čokoládu, aby bol pripravený na ďalšiu cestu.
Konečne prichádza čas na krátky oddych. Betka si vyberie jedlo, ktoré si pripravila na cestu a v pokoji sa naraňajkuje. Teraz si môže zdriemnuť. O desiatej ráno sa začína druhá šichta – cesta späť do Prahy, kam podľa plánu dorazia o 18.30.
Foto - Stano Stehlík
Ako kolotočiari
Po náročnej noci bude nasledovať náročný deň. Celý čas s úsmevom na perách. V službách. Tak vyzerá cestovný ruch stewardky videný cez predné sklo autobusu. Budapešť v prípade Betky ostáva zatiaľ neobjavená. Možno sa sem raz dostane, využije zlacnené lístky, ktoré firma svojim zamestnancom ponúka. Teraz však zapína kávovar a chystá si nový zoznam cestujúcich. Ešte si skontroluje účes a mejkap.
Šou sa môže začať. Smejeme sa, že trocha sa to podobá na život kolotočiarov. Betkine ďalšie kolo sa môže začať, veď o chvíľu zaznie: „Dobrý deň, vítam vás v mene posádky autobusu. Volám sa Bety a spolu s pánom vodičom vám budeme robiť spoločnosť až do Prahy“.
(Partnerom reportáží Ženy v nočnej službe je pramenitá voda Lucka)
