|
Blížime sa k štýlovej budove vlakovej stanice v Ľubochni. Tu nás čaká signalistka Viera Lovásová. Okrem nej tu na nočnej slúži výpravkyňa vlakov a druhý signalista. Každý z nich však pracuje v inej budove. My sa s pani Vierou poberieme na stavadlo číslo jedna, čiže k malej budove medzi koľajami, vysunutej smerom k Ružomberku. Tu ako prví budeme „zachytávať“ vlaky z tohto smeru. Najprv však musíme prejsť pozdĺž koľají a potom cez ne.
Keďže mám voči vlakom rešpekt, idem presne podľa pokynov pani Viery. Na chvíľu zastavíme, lebo počuť trúbenie blížiaceho sa vlaku. Musíme ho pustiť, až potom prejdeme cez koľaje.
Foto - Stano Stehlík
Pred 40 rokmi
Keď vstúpime do budovy zoznámime sa so signalistkou, ktorá práve konči službu a tá pani Viere hlási, že všetky vlaky meškali, lebo ráno došlo pri Krompachoch k nehode, kde vlak zrazil vyše 30-ročnú ženu. Pani Viera si povzdychne, aj mne prebehne mráz po chrbte, ale niet času na emócie – začína sa nočná zmena! Kolegyňa sa s nami lúči, teraz je celá zodpovednosť na pani Vierke a už práve niečo zvoní. Pre mňa je to zvláštny zvuk. Zaujme ma veľký prístroj, na ktorom signalistka prehadzuje výhybky. Je to poloautomat, musí ho obsluhovať kľučkami. Odhadujeme, že to štýlové zariadenie môže mať už vyše 50 rokov.
„Už aj tak je vynovený, lebo dávnejšie namiesto tých kľučiek tu boli páky,“ opisuje pani Vierka. Tie si ona nemusí pamätať, napriek tomu, že na železniciach pracuje 40 rokov, no v tejto pozícií len deväť. Na železniciach prešla viacerými pozíciami: začínala ako operátorka pri výpravcovi, hlásila vlaky, predávala lístky, a keďže sa v Ľubochni nakladali nákladné vlaky, pripravovala nákladné listy. Potom sa znižovali stavy zamestnancov a pani Vieru preradili do Kraľovian, kde robila operátorku, potom tranziterku. Do Ľubochni sa vrátila, aby prijala, ako tvrdí – najťažšiu výzvu – prácu signalistky. Železnice Slovenskej republiky dnes zamestnávajú 897 signalistov, z toho 214 žien.
Foto - Stano Stehlík
Stavadlo jedna
Pani Viera otvára knihu, v ktorej signalista zapisuje vlaky, ktoré tadiaľ prejdú: expresné, osobné, nákladné. Všetko ručne. Teraz si uvedomím, že v miestnosti ani nie je počítač. „Na počítači pracuje výpravca vlakov, ktorému podlieham a reagujem na jeho pokyny,“ vraví signalistka. A hneď aj „ukážkovo“ zazvoní telefón. „Stavadlo jedna, áno, rozumiem,“ zahlási pani Viera. Pozerám, o čo ide a ona si do knihy zapíše vlak, ktorý jej práve nahlásila výpravkyňa vlakov – InterCity do Košíc. Teraz na prístroji preradí výhybky.
Pozorujem pre mňa nezvyčajnú mašinu, na ktorej práve padá klapka, pani Viera hýbe kľukou, aby zablokovala vlakovú cestu. Dôkazom, že sa tak stalo je zelená clonka, ktorá na prístroji vymení bielu clonku. „Vlak pôjde prvou koľajou z Bratislavy do Košíc,“ popíše. Pýtam sa, či pre ňu bolo ťažké naučiť sa to a dozviem sa, že prešla kurzom v Bratislave a dvojmesačným zácvikom. „Človek musí na to prísť, potom je to už rutina,“ skonštatuje. Neskôr mi ale prezradí, že táto pozícia si vyžaduje stále zdokonaľovanie. „Každé tri roky máme skúšky z dopravy, techniky. Pred nedávnom som ich práve absolvovala a urobila som ich stopercentne,“ povie s úsmevom na tvári.
Foto - Stano Stehlík
V strehu
Už sa blíži IC vlak, na ktorý sme sa pripravovali. Pozerám, čo sa teraz bude diať. Pani Viera otvorí okno a z okna zdraví rušňovodiča mávaním ruky. Potom sa vykloní a pozerá, kým vlak neprejde. „Ešte musím skontrolovať, či mu svietia všetky svetlá,“ vysvetlí pani Viera. Mne celý ten ceremoniál vítania vlaku na každej stanici pripadá veľmi elegantný, priam honosný. Ešte sa uistím, či v tom okne pani Viera postáva zakaždým, keď prechádza vlak, bez ohľadu na to, či ide o nákladný, expresný, či je leto, či zima. Potvrdí mi to – je to jej povinnosť. Všetky jej úkony sú prispôsobené príchodu vlakov. Túto noc ich čakáme 57, zvyčajne ich býva okolo 60 – 70. Rozumiem, že tu sa nedá spať.
„Keď je chvíľa voľna, tak si zalistujem v časopise, ale celý čas som v strehu,“ popíše a ešte dodá, že má rada nočné zmeny a vôbec jej nevadí, že je tu sama. Spoločnosť jej robí rádio.
Foto - Stano Stehlík
Retro telefón
Jediný telefón, ktorý vidím na písacom stole, je atypický, ako zo starých čias. Ten slúži len na spojenie s výpravcom vlakov alebo s druhým signalistom – stačí len zdvinhuť slúchadlo a zatočiť kľukou. S obdivom sa pozerám po miestnosti tohto maličkého domčeka. Je tu misa na umývanie rúk, keďže v dome nie je prívod vody, tú si treba načapovať vonku zo studne. Aj toalety sú vonku, donedávna to boli obyčajné latríny, teraz sú toitoie.
Domček funguje nepretržito, striedajú sa v ňom signalisti na 12-hodinových zmenách od 6. do 18. hodiny a od 18. do 6. Pani Viera si ešte prezúva topánky – tie služobné sú s kovovou špicou, aby jej chránili chodidlá. Je oblečená do montériek, na zimu má aj špeciálne termoprádlo, rolák a oranžovú bundu. Pre prípad, keby pršalo – ma aj pršiplášť.
Foto - Stano Stehlík
Medveď neprišiel
Keďže sa onedlho bude stmievať a signalista má za úlohu zažnúť svetlo, pýtam sa, od ktorej sa svieti. Je to určené presne podľa tabuliek – práve si pozeráme, že v 14. týždni sa svieti od 19.45. Pýtam sa pani Vierky, ako často musí pracovať vonku a dozviem sa, že zakaždým, keď sú nejaké mimoriadne udalosti. Tie sa môžu týkať zamrznutých výhybiek, napríklad, keď nasneží, musí ísť signalista vymetať sneh z koľají. A keby sa zasekli výhybky, nefungovalo by svetelné značenie, musela by do rúk zobrať privolávaciu návesť, čiže cez deň - špeciálnu tabuľu a v noci - lampášik a tak signalizovať, že niečo nefunguje. Mimoriadne situácie sa tykajú aj výpadkov elektriny, mŕtvol na cestách, keď vlaky treba zastaviť.
„Pred nedávnom tu vlak zrazil nejaké zviera a musela som to ísť skontrolovať na koľajach,“ popíše, ale dodá, že sa nedokázala pozerať na zmasakrovanú laň, ktorá neštastne skončila pod kolesami vlaku. Privolala poľovníkov, aby zviera odpratali. A keďže sa Ľubochňa nachádza v lone krásnej prírody, zvery sa tu pohybujú často. „Že vraj aj medveďa tu neďaleko niekto videl, no k mojím dverám neprišiel. Často však vídavam veveričky, líšky, srny,“ popíše pani Vierka.
Foto - Stano Stehlík
Smrť v priamom prenose?
Zvoní telefón, signalistka zdvihne a prihlási sa zo stavadla jedna. Potvrdí, že rozumela hláseniu a hneď aj pripravuje dráhu pre ďalší vlak – tentokrát to bude osobný do Žiliny. Zase sa postavíme k tabuli, na ktorej vidno vlakovú dráhu. Pani Vierka prehadzuje výhybky a ukazuje mi, kde sa „náš“ vlak práve nachádza. Na tabuli vidíme svetelnú bodku, ako sa k nám blíži.
Rozmýšľam, ak by signalista odpadol alebo zaspal, napriek tomu, že v domčeku je sám, hneď by sa na to prišlo, lebo by sa nehlásil. „Kolega tu dostal infarkt, najprv sa nehlásil a potom, keď sa prihlásil, rozprával čudne, z cesty,“ zaspomína si pani Vierka, ktorú práve vtedy zavolali z domu, aby ho prišla v službe vystriedať. „Mala som strach, ale nie o seba, o neho, keď som ho zbadala v sanitke,“ dopovie a dodá, že smrť v priamom prenose našťastie nezažila. Jednou z najsmutnejších správ počas jej profesijnej kariéry bola, keď sa dozvedela, že jej mladý kolega – pokladník v Kraľovanoch spáchal samovraždu, hodil sa pod vlak.
Foto - Stano Stehlík
Za dávnych čias
Blíži sa osobný vlak, ktorý smeruje do Žiliny. Ten zastaví v Ľubochni, čo znamená, že popri nás už pôjde trocha pomalšie. Pani Viera sa postaví v okne a zdraví rušňovodiča. Neskôr si už na ten pohyb vlakov zvykneme, dozvieme sa, že párne čísla idú do Bratislavy, nepárne – smerom do Košíc. V ďalšom telefonáte oznamuje výpravkyňa vlakov, že cez stanicu prejdú dva vlaky: od Žiliny – osobný, od Košíc – rýchlik. Signalistka to všetko zohľadní pri obsluhovaní stroja a čakáme na vlaky. Zdá sa mi to rušná služba, ale pani Vierka si zaspomína, že pred tými 40 rokmi stanica v Ľubochni žila ešte väčším tempom.
„Bolo nás tu veľa zamestnancov a bolo nám veselo,“ vraví a vymenúva, na akých pozíciách sa tu za tamtých čias pracovalo: výpravca, operátorka, pokladníčka, staničný a mnoho ďalších. Dnes tu už nikto lístky nepredáva, tie sa kupujú vo vlakoch. „V Ružomberku boli bavlnárske závody, vtedy veľa ľudí cestovalo vlakmi, dnes ich je omnoho menej,“ zhodnotí so sentimentom. No ale kto nespomína so sentimentom na časy svojej mladosti?
Foto - Stano Stehlík
Pendolino
Pani Viera dvíha ďalší telefonát. Po zložení sa dozvieme, že cez stanicu prejde manipulačný vlak z Oravy, ktorý po staniciach berie vagóny. „Od nás teraz nič neberie, ale kedysi tu nakladali na vagóny drevo, teraz už len málokedy, väčšinou ich vozia kamiónmi, včera ich prišlo osem,“ hovorí pani Viera. Ona sa na drevo pozerá inak, lebo skončila drevársku školu. Keďže vtedy nenašla prácu vo svojom obore, tak ju sestra - operátorka v Ružomberku prehovorila, aby nastúpila na železnice v Ľubochni. Zaujíma ma ešte, či zamestnanci železníc majú výhody pri cestovaní a pani Viera mi vysvetlí, že za poplatok 28 eur za rok dostane železničný preukaz a potom môže využívať lístky zdarma v Česku a na Slovensku.
Hneď si aj zaspomína na jazdu Pendolinom, keď sa s vnučkou pobrali na vianočné trhy do Košíc. To bola jedna z mála ciest ďalej od domu. Inak, kým jej mama žila, takmer denne za ňou jazdila do starobinca, do Ružomberku.
Foto - Stano Stehlík
Komfortne a v bezpečí
Telefón zvoní často, signalistka obsluhuje stroj, vlaky sa striedajú. Po nejakom čase, napriek hluku prechádzajúcich vlakov, sa mi to zdá dosť monotónne. Pani Viera sa nesťažuje, aj keď do dôchodku o tri roky sa teší. Za 40 rokov, keď pozície striedala, si na svoju rušnú prácu zvykla. Včera bola na dennej, dnes má nočnú, potom dva dni voľna, ktoré využije, že si trocha, aspoň do deviatej ráno pospí. Cez deň sa sústredí na rodinné povinnosti. No na nočnej jej musí stačiť pohľad na rodinný dom, ktorý sa nachádza oproti na kopci. Neďaleko býva aj dcéra s rodinou. Aj jej dom môže z práci sledovať. Keď tam zhasínajú vie, že jej dve vnúčatá práve zaspávajú.
Na stavadle však platí pravidlo, že sa tu nespí, aby sa iní mohli cítiť komfortne a boli v bezpečí.
Foto - Stano Stehlík
(Partnerom reportáží Ženy v nočnej službe je pramenitá voda Lucka)
