|
Aby sa mohol prvý pasažier ešte pred svitaním odviezť električkou, dáva si Iveta Daňková budík na 2 hodinu ráno. V práci musí byť o 3.30 hod. Ako to rieši so spánkom? „Idem spať skôr, ale niekedy neviem zaspať a pozerám na hodinky a sama sa na seba hnevám, že ešte nespím,“ hovorí mi do telefónu, keď sa dohadujeme na nočnú zmenu na jej pracovisku.
Dúfam teda, že ten večer zaspí aj ona, aj ja, lebo nás čaká veľa práce a dobrodružstvo – veď, kto by sa nechcel voziť v električke vedľa vodiča? O druhej, keď mi zazvoní budík, už také nadšenie z dobrodružstva necítim. Ale všetko sa zmení, keď dorazíme k Jurajovmu dvoru, kde sa nachádza depo Bratislavského dopravného podniku.
Foto - Stano Stehlik
Pri nástenke
Na vrátnici už o nás vedia, ešte si nás zapíšu a môžeme vojsť do areálu. O chvíľu sa objaví pani Iveta Daňková - krásna žena so šarmantným vystupovaním. Vojdeme spolu do budovy. Ukáže nám miestnosť, kde visí nástenka s odkazmi pre vodičov. Je tu napríklad informácia, že vodiči nesmú fajčiť na zástavkách.
Pani Iveta práve preberá čiernu tašku a podpisuje sa na listine. Taška s desiatou?, zažartujem. Pani vodička ju otvorí, ukáže vlakopis, v ktorom sú informácie od kedy do kedy a odkiaľ kam dnes pôjdeme: náš odchod je naplánovaný na 4.04, službu končíme o 11.30. Jazdiť budeme po trase: Astronomická - Karlova Ves, čiže linka číslo 9. Z čiernej tašky vyberie aj kľúče od električky.
Smerom k 2 koľaji a 6 stojanke
Naša električka, ako si vo vlakopise prečítame, nás čaká na druhej koľaji, 6 stojanke. Keď pani Iveta po ceste k nej ráta koľaje, pýtam sa, či bolo pre ňu ťažké naučiť sa, ako to tu funguje. „V autoškole všetko vysvetlia, ale tých informácií je strašne veľa, tak sa to potom postupne ukladá v hlave,“ vysvetľuje vodička. Zaujme ma slovo: „autoškola“ a tu sa s pani Ivetou zhodneme – podľa nás by sa to malo volať „električkoškola“.
Cítim príjemné vzrušenie. Je noc a červené električky zaparkované v svetle mesiaca vyzerajú impozantne! Sú kráľovské a povedala by som - tajuplné. Všetko to má okúzľujúcu silu ako keby sme vstupovali do sveta, v ktorom spia na koľajach záhadné bytosti. Otvorením dverí na jednej z nich zobúdzame krásavicu.
Foto - Stano Stehlik
Kontrola vozidla
Máme ešte 20 minút do odchodu, a tak zisťujem, čo všetko jazde predchádza a skúšam sa čo najviac dozvedieť o pani Ivete, aby som ju počas jazdy nerušila otázkami.
Pani vodička kontroluje vozidlo: začne smerovkami, pokračuje záchrannou brzdou, prechádza sa po električke až dorazí k cúvaciemu panelu. Vysvetlí, že táto električka sa nedá šoférovať dvojsmerne, ako modely číslo 75, ktoré jazdia napríklad do Petržalky. Tou našou sa dá len cúvať. Pani Iveta jazdí na oboch druhoch, keďže sa vodičom striedajú linky.
Teraz si ide „nahodiť“ službu, čiže prihlásiť sa do počítačového systému. Po naťukaní čísla služby a jej osobného čísla sa zobrazí naša dnešná jazda.
Foto - Stano Stehlik
Pred odchodom
Každý vozeň je pred odchodom na trasu kontrolovaný technikmi, ale aj vodičom. Teraz ho kontrolujeme zvonka: pantograf, dvere atď. Keby niečo nefungovalo, treba volať do dielne.
Mimochodom sa od pani Ivety dozviem, že jej brat pracuje v dielni dopravného podniku už 30 rokov. Možno kontroluje práve vozne, na ktorých ona jazdí. Súrodenci, no hlavne sestra, boli pre ňu inšpiráciou, aby sa uchádzala o prácu v dopravnom podniku. „Sestra prišla s nápadom, aby sme to obe skúsili, lenže ona neprešla reflexnými testami,“ vysvetlí a s úsmevom hovorí, ako ju sestra vždy pochváli, keď ju zbadá šoférovať električku.
Foto - Stano Stehlik
Priestranná kabína
Vstupujeme do kabíny vodiča, kde si pani Iveta na stoličke rozkladá svoju deku a utiera prach z predného panelu. „Toto je môj rituál, mám rada, keď to tu rozvoniava,“ vysvetlí. Do malej chladničky, ktorá je v kabíne, si odloží rožok nachystaný na raňajky. Kabína je priestranná, je tu ešte jedna sklápacia stolička – na tej sa napríklad vozí inštruktor počas školenia. Dnes tu budem sedieť ja.
Pani Iveta je elegantne oblečená do tmavomodrého kostýmu tak sa pýtam, či sú to špeciálne uniformy pre vodičov. Dozviem sa, že majú nohavicové kostýmy, ale ten konkrétny si kúpila ako uniformu do predchádzajúceho zamestnania, čiže na letisko, kde pracovala v detekcii.
Foto - Stano Stehlik
Gombíky
Je horúca noc, takže pani Iveta zapína klimatizáciu. V zime je tu zase príjemne teplo, lebo električky sa celú zimu temperujú a to znamená, že ju nemusia trápiť zamrznuté okna. Ukáže mi celú škálu ďalších gombíkov, ktoré sa na palubnej doske nachádzajú a vysvetlí ich funkciu. Napríklad ten, ktorým zavrie alebo otvorí všetky dvere a čo je zaujímavé, trvá to až 7 sekúnd!
„Keď niekto beží a ja som už na odchode, tak kým otvorím dvere znova, počkám až pasažier nastúpi a zavriem, tak už naberiem meškanie,“ popíše, ale hneď dodá, že pre ňu sú prioritou vždy cestujúci, ktorých, keď môže, počká. Meškanie do 5 minút je akceptovateľné, horšie je, keby na zástavku prišla skôr a cestujúci by svoj spoj nestihol.
Foto - Stano Stehlik
Upozornene pre vodičov električiek
O chvíľu vyrazí prvá električka číslo 9. My pôjdeme po nej. Máme ešte pár minút do odchodu. Zrazu počujeme hlásenie: „Upozornene vodičom električiek: na Zátiší smerom do mesta leží v koľajach človek!“. Správa pre nás? Je to naša trasa, ale kým tam dorazíme, informácia už asi nebude aktuálna. Dozviem sa ale, že už aj pani Iveta videla ležiaceho na koľajach. Vtedy je povinnosťou vodiča oznámiť to dispečingu. Neskôr zistím, že volanie na dispečing je riešením takmer všetkých problémov – je to ako „priateľ na telefón“.
Foto - Stano Stehlik
Vychádzame do ulíc!
Dáme sa do pohybu. Ideme krokom, lebo vo vozovni sa chodí pomaly. Pred rampou pani Iveta ešte zastaví a vybehne do budovy, aby nahlásila svoj odchod. Hneď za rampou je prvá zástavka. Nikto na nej nie je, ale zastavujeme. Pohneme sa smerom k Vajnorskej. Pani Iveta vyhodí smerovku do ľava a stále sleduje, či je výhybka správne nastavená. Napriek tomu, že je riadená elektronicky, najviac dôveruje vlastným očiam. Keby sme zle odbočili, chyba sa dá opraviť – treba nacúvať a prehodiť výhybku, ale stojí to veľa času.
Foto - Stano Stehlik
Žiadne pedále
Ulice sú prázdne, tak sa bez problému zaradíme na hlavnú ulicu. Zákrutu ale berieme pomaly, aby vozom nehádzalo. Teraz môžeme nabrať trocha rýchlosti. Všimnem si, že v električke nie sú pedále! Mašina sa ovláda ručne. Ani volant tu nie je, len páka ako vo formulách. „Páku treba mať zatlačenú, akonáhle by vodičovi prišlo zle, ruka mu povolí a vozidlo zastaví,“ vysvetlí pani Iveta. Ešte sa dozviem, že električka je zásobená sypačom piesku a to nielen na zimu, ale pre každé ročné obdobie. Koľaje sa šmýkajú dosť často aj napriek tomu, že vozidlo má ABS, piesok je pri brzdení veľmi dobrým pomocníkom.
Foto - Stano Stehlik
Prvý pasažier - cudzinec
Blížime sa k prvej zástavke na Vajnorskej, kde čaká prvý pasažier - cudzinec, ktorý nás zdraví Good Morning. Vracia sa zo žúrky alebo je pre neho už ráno, rozmýšľam. Pani Iveta tipuje, že ide do práce. Pýtam sa, s akými reakciami sa stretáva, keď cestujúci zbadajú, že električku riadi žena. Najväčšiu pozornosť vzbudzuje u zahraničných turistov, najmä Japoncov, ktorí si ju fotia. S nepríjemnými reakciami sa nestretla. „Ja sa snažím na ľudí vplývať pozitívne, úsmevom dosiahnem viac ako keby som si sem nosila svoje problémy,“ popíše.
Pozrite si nočnú jazdu električkou na videu Stana Stehlíka:
Pred nami je zástavka Zátišie, kde hlásili človeka na koľajach. Už tu nie je. Vodička si spomenie na inú nehodu, ktorá sa tu pred nedávnom stala, keď do Polus Centra odbočovalo auto a nedalo prednosť. Preto jazdí pani Iveta veľmi opatrne a snaží sa predvídať každú situáciu. Teraz si napríklad všíma, že vedľa nás stojí auto s mimobratislavskou poznávacou značkou a to znamená, že nemusí ovládať cestu a značenia, obzvlášť nemusí vedieť, že na cestách majú električky prednosť.
Foto - Stano Stehlik
Ako v spomalenom filme
Blížime sa ku križovatke s Bajkalskou. Pozeráme na svetelné značenie pre električky – na bielo svietiace guľôčky, ktorých rôzne kombinácie skrývajú informácie pre vodiča električky. Keď sa rozsvietia všetky tri, jedna pod druhou, môžeme ísť.
Tu sa tiež dozviem, že inak funguje svetelné značenie pre šoférov áut v noci a inak cez deň a preto si treba dávať veľký pozor, aby človek neišiel „naspamäť, keďže poradie, kto kedy odbočuje, sa mení.“ Zatiaľ je tu veľký pokoj, áut veľmi málo. Takú Bratislavu ešte nepoznáme! Ako v spomalenom filme.
Nad koľajami sú aj tabuľky, ktoré som si ako vodička auta doposiaľ nevšímala. Teraz napríklad míňame tabuľku s číslom 15 a to znamená, že treba spomaliť do 15 km na hodinu. Hneď zbadám aj ďalšiu – s číslom 30. Áno, potvrdí mi vodička, že je to povolená rýchlosť, ktorú môže dosiahnuť, ale až keď úsek prejde všetkými štyrmi nadvozkami, kde je nižšia rýchlosť. Je výborná šoférka. To isté tvrdí o svojich kolegoch a kolegyniach. Dopravný podnik Bratislava má v evidencii 287 vodičov električiek, z toho 55 žien. S uznaním hovorí tiež o generálnom riaditeľovi, ktorý do ich profesie vidí, lebo si urobil vodičský na električky a z času na čas jazdi, aby vedel s akými problémami sa na koľajach stretávajú.
Foto - Stano Stehlik
Brieždenie
Keď sa blížime do centra, brieždi sa. Tmavomodrá obloha každou chvíľou stráca na svojej vážnosti. Napadne mi opýtať sa, ktorá zmena je pre pani Ivetu prijateľnejšia. „V každom ročnom období si to užívam, v každom čase dňa, či noci, lebo málokto vidí to čo ja, ako napríklad v zime nočné zasnežené ulice Bratislavy a to ticho – no poviem vám: vzrúšo!” popíše a ja na jej tvári vidím blaho. Takýto zamestnanci sú vzácnosťou, pretože nie každý tak citlivo dokáže vnímať okolie.
Dozviem sa tiež, že pani Iveta pracovala veľa rokov na nočné zmeny. Začínala vo Figare, potom 10 rokov robila nočné zmeny na pošte. Keď pracovala na letisku, zmeny sa jej striedali. Robila tiež ako samostatne zárobkovo činná osoba a mala na starosti upratovacie služby – vtedy, ako sama vraví, robila takmer 24 hodín denne. Vodičku električky robí dva roky.
Foto - Stano Stehlik
Na Obchodnej
Máme malé meškanie. Som zvedavá, či to niekto okrem nás a cestujúcich vie. Áno, keďže každá električka má svoj GPS, tak to vedia aj na centrále. Meškanie vieme dobehnúť na dlhších úsekoch medzi zástavkami, ale my sa teraz práve dostávame na Obchodnú ulicu, ktorou treba ísť veľmi pomaly. Cez deň je tu veľmi rušno, teraz tu kraľujú holuby, niektoré si sadli na koľaje, a tak pani Iveta na nich zazvoní. Pred nami je nádherný pohľad na Bratislavský hrad. Vždy som ho obdivovala, ale cez predné okno električky vyzerá ešte lepšie – majestátne vyčnieva nad Obchodnou ulicou, ktorej úzky driek ešte zužujú električkové tretie, po ktorých sa posúvame.
„Počas víkendu, po žúrkach to vyzerá inak: smeti, fľaše, občas aj potácajúci sa ľudia, ktorí na nič nedávajú pozor,“ vráti ma do reality vodička. Keď smeti ležia v ceste, vodič ich, samozrejme, odpratať nemôže, ale musí volať dispečing. Vtedy sa ruch všetkých električiek zastaví. Keby to tak vedeli žúrujúci, možno by to nerobili. Pani Iveta si zaspomína na jazdu počas silvestrovskej noci, keď sa blížila k zastávke na Obchodnej a niekto jej ukázal, aby zastavila, lebo na koľajach je výbušnina. Tá o chvíľu vystrelila do vzduchu.
Foto - Stano Stehlik
Ježiše Kriste, ja som linka číslo 9!
Z Obchodnej bočíme a ja som unesená pohľadom na SNP. Tuším, že vďaka tej jazde si Bratislavu nanovo zamilujem. Pred Tescom zastavíme a odteraz sa nám rozsvieti tabuľa, že sme električka číslo 9. Pani Iveta si zaspomína, ako sa jej raz stalo, že niekoľko dní po sebe jazdila linku číslo 4 a keď potom dostala linku číslo 9, pozabudla sa a zle odbočila. „Niekto mi búchal na dvere, aby sa opýtal, prečo som išla inam?,“ zaspomína si. V tom prekvapení vykríkla: „Ježiše Kriste, ja som linka číslo 9!“ Samozrejme, volala dispečing a išla potom tak ako ju navigovali, aby sa dostala späť na svoju trasu. Ale svojich pasažierov do Ružinova nedoviezla načas.
Keď míňame Medickú záhradu pouličné svetla zhasnú. Áno, je skoré ráno, zobudil sa nový deň! Keď míňame iné električky, všímam si, že všetci vodiči sa zdravia.
Zaujíma ma tiež, či sa vodička v práci cíti bezpečne. Pani Iveta hovorí, že keby zbadala niekoho podozrivého, či agresívneho, je tu okrem možnosti zavolať dispečerov aj tlačidlo S.O.S. „Zatlačím ho a dispečeri vedia, o aké vozidlo ide a prídu sem oni a polícia,“ popisuje vodička. Niekedy jej strach naháňa taška nájdená vo vozidle. „Čo, ak by tam bola výbušnina?“ rozmýšľa nahlas a hneď si zaspomína situácie z predchádzajúceho pracoviska, aký poplach spôsobovali batožiny ponechané na letisku.
Foto - Stano Stehlik
Na Ružinovskej radiále
Nočná mora vodičov je človek pod kolesami. „Treba si uvedomiť, že toto je mestský vlak, ktorý sa dá ťažko ubrzdiť,“ vysvetľuje vodička. Jej sa doposiaľ žiadna nehoda nestala.
„Snívalo sa mi o vás,“ zrazu mi prezradí pani Iveta. Pozerám prekvapene. „Snívalo sa mi, že sa mi počas našej spoločnej jazdy podhadzovali výhybky a tak sa aj deje,“ vysvetlí. Zjavne je to stres zvládať prítomnosť cudzích, aj výhybky, ktoré treba stále kontrolovať, na niektorých miestach aj prehodiť ručne. To spôsobuje meškanie. Ale keď sa dostávame na Ružinovskú radiálu môžeme sa trocha rozbehnúť. Už aj tak máme namierené na konečnú, kde nás čaká krátky oddych.
Foto - Stano Stehlik
Domček pre vodičov
Tu, na Astronomickej ulici, kde sa otáčajú električky, stojí malý domček. Nikdy som si ho nevšimla. Teraz dostanem odpoveď na moju otázku, ktorá mi vŕtala v hlave: kde sa nachádzajú toalety pre vodičov električiek? Pani Iveta otvára dvere do domčeka. Kľúče k nemu majú všetci vodiči. Môžeme si tu dať kávu, je tu rýchlovarná kanvica a automat na kávu. Kuchynka je zásobená aj mikrovlnkou a chladničkou a vedľa nej je WC a sprcha. Keďže sme prišli pár minút neskôr naša prestávka trvá len 6 minút.
Po prestávke máme namierené do Karlovej Vsi a pôjdeme aj tunelom. Ďalší nádherný pohľad pred nami: rozsvietené oblúky tmavého tunela, ktoré cez panoramatické predné sklo električky vyzerajú prekrásne. „A v zime, keby ste to videli, tie cencúle, ktoré tu robia rozprávkovú kulisu a my popod ne prechádzame!“ popíše pani Iveta a dodá, že nesmú byť ale príliš dlhé, lebo musí volať dispečing, aby ich odstránili.
Foto - Stano Stehlik
Revízori na palube
V Karlovke sa len otočíme a hneď ideme späť. Dozviem sa, že jedno kolečko bude za pani Ivetu jazdiť striedač, aby mala polhodinovú prestávku.
Po ceste zbadám, ako pani Ivetu zdravia pešiaci. „Poznám už z videnia niektorých bezdomovcov, ktorí o tomto čase vychádzajú zo záhradkárskych oblasti, sú na mňa veľmi milí, vždy pozdravia,“ hovorí. Pýtam sa jej, či všetkých zoberie do električky. Potvrdí, že ona nemá moc kontrolovať lístky. Čo je zaujímavé, keď vstúpia revízori do električky, ona o tom vie, lebo na jej palube sa rozsvieti svetielko.
Foto - Stano Stehlik
Po službe
Dnes má pani Iveta kratšiu službu a to znamená, že touto trasou prejde 6 krát. Po službe si ľahnúť nejde, ale čas trávi s nevestou a 2 a pol ročným vnúčikom. Má totiž dvoch synov: 32-ročného, ale aj 17–ročného.
Keď sa lúčime, ešte zažartujem, či ma môže hodiť na Hlavnú stanicu a pani Iveta si zaspomína na bezdomovkyňu, ktorá nechcela na konečnej vystúpiť a presvedčovala ju, aby otočila električku a odviezla ju inam.
Keď vystúpime, ešte sa mi točí hlava z toľkých zážitkov a fotograf mi prezradí, že sa mu splnil detský sen - jazdiť vpredu v električke. Neskôr sa od hovorkyne dopravného podniku dozviem, že takých, ktorí snívajú o šoférovaní električky je viac, lebo registrujú väčší záujem o túto profesiu. „Hlásia sa k nám uchádzači všetkých vekových kategórií, ale prevažujú tí do 45 rokov,“ hovorí Adriana Volfová. Podľa nej je to zaujímavá profesia aj pre ženy a doplní, že do každého električkového kurzu nastúpia 2-3 ženy. Priemerná mesačná mzda vodičov električiek je 1 032 eur.
Foto - Stano Stehlik
Nežnosť a rozhodnosť
Napriek tomu, že električka je mestský vlak, má v sebe niečo nežné. A možno to tak vnímam po tom, čo som strávila službu so ženou. Nežnou, no zároveň sebavedomou a rozhodnou. Zabudnete pri nej na všetky príhody s nahnevanými vodičmi MHD, ktorí sa rozčuľujú na matky s kočíkmi alebo nevrlo odpovedajú na vaše otázky o tom, kam električka ide. Ja som stretla vodičku s veľkým citom pre ľudí, ktorých každý deň vezie na palube svojho vozidla. V kombinácii s pasiou, ktorou pre ňu jazda je, je to kombinácia ideálna. Odteraz sa budem pozorne pozerať, kto riadi v Bratislave električky a bude mi cťou cestovať s pani Ivetou.
.
Prečítajte si aj Strávili sme noc s rušňovodičkou. Stala sa ňou, keď odchovala vnúčatá
