|
Blížime sa k pošte na Tomášikovej ulici v Bratislave. Doposiaľ som sem chodievala ako zákazníčka, dnes budem môcť nazrieť do sveta zásielok, ktoré svoju púť k odberateľom začínajú pri okienku. Kým sa dostanú do miesta určenia, prejdú rukami zamestnancov pošty ako napríklad pani Jaroslava Mikovičová, ktorá sa tejto práci venuje od skončenia spojárskej školy v bratislavských Krasňanoch, čiže od roku 1986. Ako sa dozviem od hovorkyne Slovenskej pošty Martiny Mackovej, ktorá nám počas nočnej robí spoločnosť, na Slovensku sú spracovateľské strediská okrem Bratislavy ešte v Košiciach a v Žiline.
„Je pravda, že v dnešnej dobe už neposielame toľko listov či pohľadníc, zrušené boli telegramy, ale aj tak Slovenská pošta spracováva veľké množstvo zásielok, hlavne z Číny a to aj napriek službám konkurenčných zásielkových firiem,“ hodnotí Macková.
Foto - Stano Stehlík
Zatriediť zásielky, aj ľudí
Kým nastúpime s pani Jaroslavou na nočnú zmenu, sadneme si v zasadačke, aby sme sa chvíľu v pokoji porozprávali. Potom už nebude čas, lebo dvanásťhodinová služba si od pracovníkov pošty vyžaduje veľké nasadenie. Najmä na takom poste, ako je čatárka, ktorá musí nielen strážiť zásielky, aby boli dobré roztriedené, ale aj správne nasadiť ľudí do práce. Často je to veľká výzva, keďže do práce chodia nielen zamestnanci pošty, ale aj brigádnici. Tých treba zaškoliť. Ale pani Jarka sa nesťažuje, je vidno, že ju práca baví.
„Áno, uvažovala som aj o zmene práce,“ priznáva. Mnohí ľudia, s ktorými pred vyše 30 rokmi začínala, už odišli do dôchodku, ale boli aj takí, ktorí povolanie zmenili. Pani Jarka priznáva, že zlomový bod prišiel, keď sa dozvedela, že bude pracovať v turnusoch: po dennej zmene v pondelok bude nasledovať nočná v utorok a potom denná vo štvrtok.
„Myslela som si, že to nezvládnem, ale teraz by som si to nevedela inak predstaviť,“ popisuje a hneď vysvetľuje, že nočné má radšej. Nielen preto, že je menej rušno ako cez deň, ale aj preto, že od začiatku zmeny vidno, koľko práce ju a jej tím čaká. „Navyše po nočnej si pospím 3–4 hodiny a môžem fungovať ďalej,“ dodáva. Nevýhodou je jedine to, že nočná jej končí o piatej ráno a prvý spoj do Slovenského Grobu, kde býva, ide až o 6.45 hod. „Našťastie, manžel tiež robí v noci, rozváža noviny, tak ma po šiestej ráno vyzdvihne,“ popíše.
Foto - Stano Stehlík
Šesť ton zásielok
Je na čase pobrať sa na pracovisko. Prechádzame cez haly, kde vidím ľudí, ktorí s vozíkmi prevážajú zásielky. Naša hala je za posuvnými dvermi. Hneď z kraja je tu veľký pult, čiže miesto práce čatárky. No mýlil by sa ten, kto by si myslel, že pani Jarka sa tu postaví a bude veliť. Hneď sa pustí do práce a kontroluje stroje. Na starosti má dve linky. Tak sa dozviem, že stroj, ktorý ešte nepracuje so zásielkami na triedenie, „čaká“ na ľudí. Ešte si neviem predstaviť, v čom ich práca spočíva. Pani Jarka sa usmeje a zaspomína si, že aj ona sa musela podobne tváriť, keď pred 32 rokmi nastupovala do práce.
„Pre mňa to bola španielska dedina a pociťovala som vtedy podobný stres ako dnes,“ priznáva. Dozviem sa, že prvých desať dní v mesiaci je náročnejších. Vtedy chodí najviac výpisov, šekov, doporučených zásielok. „Predstavte si, že včera na dennej sme mali 6 ton zásielok a obyčajne býva od 1300 kg do 2 ton,“ spresní pani Jarka.
Čakáme na brigádnikov, ktorým čatárka pridelí prácu. Keď prídu takí, ktorí sa tu ocitnú prvýkrát, treba ich zaučiť. Keď je na zmene viac šikovných zamestnancov, ktorí to vedia, tak jej v tom pomôžu. „Včera tu bola jedna brigádnička – cudzinka a, bohužiaľ, nie všetkému rozumela,“ popisuje pani Jarka. Aj ju pred rokmi niekto zaúčal, len stroje vtedy boli iné a bolo ich menej ako dnes. „Pamätám sa, že ma privítal vedúci, povedal pár slov a išla som sa zapochodu učiť,“ zaspomína si na svoje začiatky a vyzdvihne kolegovcov, s ktorými sa jej vtedy dobre spolupracovalo a ktorí si veľmi pomáhali. „Možno to bolo čaro mladosti a možno bola iná doba,“ zamyslí sa nahlas.
Foto - Stano Stehlík
Kódovanie
Zrazu zazvoní telefón. Čatárka sa chvíľu rozpráva a keď zloží, dozvieme sa, že to bol šéf, ktorý ju upozornil, že brigádnici, ktorí sa o chvíľu objavia, musia byť ešte zapísaní do knihy. Čatárka nám ukáže knihu, do ktorej všetky informácie zo svojej zmeny zapisuje. Vyberie okuliare, ktoré jej už pár rokov pomáhajú v práci. „Do diaľky vidím dobre, ale keď čítam, musím si pomôcť,“ vysvetlí s úsmevom.
Prejdeme sa po hale, nazrieme aj do hornej miestnosti, kde sa nachádzajú počítače a čatárka spomenie, že práve absolvovala školenie z kódovania. Ďalší pracovný deň bude ona zaškoľovať svojich pracovníkov, aby vedeli sledovať zásielky v počítači podľa nového systému.
Prejdeme ešte cez miestnosť, kde niekoľko osôb ručne triedi zásielky. „Aj to som voľakedy robila, no bolo to dosť náročné na kríže, tak som to robila radšej po stojačky,“ zaspomína si.
Foto - Stano Stehlík
Pracovné úrazy
Aby sme boli v obraze, čatárka nám ukáže aj miestnosť, ku ktorej sa odvážajú roztriedené a zviazané zásielky. Tie sú následne balené do vriec a nakladané do áut. Zakaždým, keď sem odváža zásielky, ťahá za sebou vyše 120 kilový vozík. Raz sa jej stalo, že vozík sa jej prevrátil na nohu. „Mala som strašné modriny, ale nič vážne sa mi nestalo,“ popíše. Keď sa pýtam na najťažší pracovný uraz, ktorého bola svedkom, spomenie si na ženu, ktorá si tak nešťastne pricvikla vozíkom prst, že takmer o neho prišla.
Sme opäť pri pulte a už sa jej hlásia mladí brigádnici. Pani Jaroslava si niečo poznačí v knihe a ide im ukázať, ako funguje stroj. Vysvetlí im, že ich úlohou je strojom roztriedené zásielky vyberať a dávať do špeciálnych priečinkov. Tých je tu 230 a posúvajú sa na špeciálnom páse, na ktorého konci stojí človek a odkladá ich na stôl, na ktorom sú viazané špeciálnou mašinou. Keďže tu momentálne nie je niekto, komu by mohla túto prácu zveriť, začne to robiť sama. Ani tu si nemôže dovoliť chvíľu nepozornosti, lebo zviazané balíčky so zásielkami musia skončiť v správnom vozíku – podľa lokality, kam majú doraziť.
Foto - Stano Stehlík
Problematické zásielky
Po chlapcoch – brigádnikoch sa objavia v hale štyri dievčatá. Aj im čatárka pridelí prácu pri stroji. Pýtam sa, či musia aj ručne triediť zásielky a dozviem sa, že ručne sa spracovávajú tie, ktoré stroj vyradí alebo veľké kusy. Pýtam sa pani Jaroslavy, či sa jej o práci nesníva a ona s úsmevom hovorí, že jej manžel niekedy rozpráva, o čom hovorila zo sna a smeje sa pri tom, že zase bola na pošte. Priznáva, že práca ju baví a spolu s kolegyňou, keď majú dobrý deň, vedia spracovať okolo tisícky zásielok. Pýtam sa na najviac problematické zásielky a čatárka ako príklad uvedie odtrhnuté doručenky. Ale najhoršie sú vraj zásielky z Číny. „Neverili by ste, čo všetko si ľudia posielajú a čo sa nám tu niekedy roztrhne, zadrie nám stroj, roztrhne pás,“ sťažuje sa pani Jaroslava a vymenúva: laboratórne skúmavky, skalpel, hodinky, náramky, retiazky, USB kľúče.
„Stalo sa aj, že sa nám rozbila fľaša s vínom, ktorú niekto posielal, a potom to tu smrdelo, alebo sme mali mokrý stroj od zásielok s navlhnutými rastlinami,“ spomína čatárka.
Foto - Stano Stehlík
Odtučňovacia kúra
V hale je dosť hlučno, ale zrazu počuť, že stroj prestal pracovať. Nefunguje, lebo sa niekde zasekli zásielky. Upozorňuje nás na to blikajúce svetielko. Poberieme sa rýchlo za pani Jaroslavou, ktorá okamžite reaguje. „Nemusím za každým volať technika, už viem nájsť chybu a odstrániť ju aj ja,“ vysvetľuje a zručne vyberie zaseknuté obálky v jednom z priečinkov. Keď ich vyberie, stroj sa opäť spustí. Teraz ma upútajú zásielky, padajúce do správnych priečinkov. Je to zaujímavé predstavenie. Na dlhšie pozorovanie však nie je čas, lebo pani Jaroslava je už takmer na druhom konci haly, tak utekám za ňou.
Nočná na pošte trvá od 17.00 hod do 5. hodiny ráno, okolo pol jedenástej majú všetci prestávku na jedlo. „Málokedy sa mi stane, že si oddýchnem, lebo práve vtedy odchádzajú niektorí brigádnici a musím čas ich odchodu ustrážiť,“ popisuje a priznáva, že aj keď si zoberie jedlo so sebou, väčšinou si ho odnesie domov. Na pracovisku si dá kávu, možno nejaké ovocie. Fyzicky je tu dosť vyťažená. Musí zdvíhať niekoľkokilové debne so zásielkami a počas zmeny urobí niekoľko kilometrov rýchlej chôdze. Tak sa obe smejeme, že niektorí by tu prácu mohli zobrať ako odtučňovaciu kúru.
Foto - Stano Stehlík
Zvýšená cena zásielky
Pani Jaroslava má v sebe dosť energie a spokojnosti s prácou. Je si vedomá, že po celom Slovensku, ale aj vo svete sú ľudia, ktorí čakajú na zásielky a tak občas myslí aj na to, že možno práve teraz cez jej ruky prechádza zásielka, ktorá o deň-dva urobí niekomu radosť. Ja sa s pani čatárkou lúčim a viem, že ďalšia obálka, ktorá skončí v mojej poštovej schránke, bude mať pre mňa inú, vyššiu cenu. Cenu náročnej nočnej služby a deficitu spánku, ktorý niekto pre mňa obetoval.
(Partnerom reportáží Ženy v nočnej službe je pramenitá voda Lucka)
