|
Včera mi skoro odtrhlo srdce, keď som v správach videla, ako nejaký podvodník okradol dvoch starých ľudí. Tvrdil im, že vnuk mal nehodu a potrebuje pomoc. Zneužil krehkosť, starobu a lásku. Je niečo otrasnejšie?
Deň predtým bola reportáž o tom, ako babičky prichádzajú vďaka nezodpovednosti kompetentných o opatrovateľov. O čo je horší podvodník z ulice od človeka v obleku, ktorý na sklonku života pramamkám a praockom berie dôstojnosť.
Starý človek je počiatkom nášho bytia a na sklonku svojho života zraniteľný ako dieťa. Nedokáže utekať, mnohým veciam nerozumie, verí v dobro a systém. Na rozdiel od dieťaťa je však omnoho menej chránený. Myslím, že aj nami všetkými.
Máme oproti práci obchod. Chodím tam každý deň. Neďaleko máme aj domov dôchodcov. A tak ich stretávam. Babičky Boženy Nemcovej a deduškov Večerníčkov. Nosila by som ich na rukách, aby si tie ich staré nohy oddýchli. Vlasy by som im česala, aby postriebrili túto zem. Spievala by som im, aby sa usmievali. A keď sa nadurdia, povedala by som im láskavý vtip.
No namiesto toho ich aspoň vezmem k nám do budovy na záchod, keď nenachádzajú pre svoje brušné slabosti pochopenie u predavačiek. A navigujem ich ako dať mincu do vozíka, keď nikto iný nie je ochotný. Alebo prečítam dátum spotreby na masle. Lebo aj tak majú len na to, čo je zľavnené.
Mnohí z nich by sa aj nahnevali tomu detskému prirovnaniu, pretože po večeroch surfujú v domove na internete. Ale nech je ako je, krehkí sú rovnako ako deti. A my všetci by sme ich rovnako silno mali láskať a chrániť.
Prečítajte si aj Ako na hojdačke a predsa dobre
