|
Ženy v meste dobre poznajú príjemný pocit z nakupovania na trhoch, v tržniciach... Prosto na miestach, kde podľa tradície je tovar kvalitný, vypestovaný doma v záhradke, doma v chlieviku, či na dvore. Všetky sme na túto tému tak trochu snobky. Sme presvedčené o výnimočnosti všetkého, čo nesieme z miesta kvality, čo nám do igelitiek nabalili predavači trhovníci, predavačky trhovníčky. No nie je tomu vždy takto.
Ak sa prejdete po Miletičke, vidíte tovar dopestovaný v ďalekom zahraničí. Lebo veď banány u nás predsa nerastú! A veruže ani pomaranče! Chúlia sa v chlade na kovových pultoch a najradšej by boli už niekde v teple, v byte nejakej paničky. Nuž a tá, ak sa jej zapáčia a ovocie nakúpi... Následky chladu ju spokojnú neurobia. Niektoré ovocie je horkasté, iné sypké... No dobre, poviem si, je to produkt teplých krajín, môže sa stať. Neriešim otázky, kde sa takéto niečo na trhu vôbec nabralo. No z Kauflandu! Vravia niektorí. No z Metra! Vravia iní! Trhovník za lacný peniaz kúpi, za drahý potom predáva.
Dosť nekorektný zážitok vám ponúkne pán, čo vyzerá ako pestovač čiernej reďkovky a takú aj veru predáva. Naváži podľa želania zákazníka, medzitým si dúcha do premrznutých červených dlaní a zapýta si... No poviem na rovinu, dosť! Neprekáža mi to však, čiernu reďkovku nemožno vypestovať doma na balkóne. Človek sa musí starať, pôdu obrábať, vyživovať, z rastlín odstraňovať škodcov, polievať... Povinností naozaj dosť. Nemôžem teda chcieť, aby mi tieto úžasné plody zeme predal za pár centíkov.
No a potom doma je to podobné, ako s banánmi či pomarančmi. Reďkev zamrznutá a rozmrznutá, nepoužiteľná, nevhodná ani na recykláciu. Pozeráte na ňu so smútkom v očiach, chlap na trhu vám práve zničil plán, čo pripraviť na večeru a pravdaže aj dôveru v kvalitu trhov. Už vám nikto nenahovorí, že títo predavači sú poctiví!
Podobné je to aj s medom. Ani ten nemôžete kúpiť od človeka, ktorého nepoznáte, ktorý nepozná vás. Pretože rodinu nakŕmite sladkou masou, čo obsahuje možno päť percent produktu od ozajstných včiel. Nie sú to nijaké chýry, ohovárania. Včelár Laci mi povedal osobne: Ak pôjdete na trh kupovať med, zavolajte mi. Moja baba vám predá iný, ako je ten vyložený!
Mestskí ľudia sú naozaj trochu snobi! Na potraviny najmä. Chlieb by mal byť z maďarského Lipótu alebo z Liptovskej Slatiny, kačice a husi z dolniakov, bryndza tiež zo Slatiny... Viem i to, že mletá červená paprika z „Maďarska“ bola jeden čas obyčajná rozdrvená tehla.
Ak trhovníci zneužívajú dôveru mestských ľudí, je to podľa mňa nechutné. Mali by si vážiť, že ešte stále zájdu na trh, že si cenia prácu farmárov a sú ochotní za ňu aj zaplatiť. Ak sa človek na trhu nevyzná, nakúpi niekedy rovnaké sajrajty, ako v nekvalitnom obchode. Alebo aj väčšie. Od priekupníkov, od nepoctivých predajcov.
Voľakedy stáli za drevenými pultmi na bratislavskej Miletičovej ulici samotní pestovatelia reďkoviek, paradajok, paprík, uhoriek. Alebo ich deti, manželky. Ja už ani neviem, ako dnes rozoznať skutočnú zeleninu od plastovej. A stále hovorím o trhoch.
Ďalšou obľúbenou komoditou bratislavských rodín je kapusta zo Stupavy. Chutí ako nič iné. Trochu, ale naozaj iba trochu trpkastá s cibuľovým podtónom, sladkosť jabĺčok sa mieša s kyslosťou kvasenia. Nuž a farba, tá prechádza z bielej do jemne žltej. Ak si ju vložíte do úst surovú, musí chrumkať. Stupavská kapusta nie je nijaká mäkká kaša!
A všetci trhovníci presvedčivo tvrdia, že práve ich kapusta je stupavská. Ochutnáte... octová, nevyzretá, bez lahodnej chute, necítite rascu, jarné korenie... Nič. Iba chuť zarábať na mestských ženách, čo sa nevyznajú.
My, ženy z mesta sme tak trochu snobky. Ale... jedného dňa ťahy trhovníkov aj tak odhalíme a potom nás už pri ich pultoch neuvidí ani jeden!
Prečítajte si aj Ignoranti
