|
Bestseller Mal to byť pekný život si vydala pred desiatimi rokmi. Napísala by si dnes svoj príbeh inak?
"Mal to byť pekný život je moja prvotina, ktorá je veľmi úprimná a emotívna. Dnes by som oveľa viac vážila slová, rozmýšľala čo a ako povedať, napísať. Dnes mám celkovo viac kontroly v živote a teda aj v tvorbe. Viem, čo chcem, aby moja kniha povedala. Mal to byť pekný život bola neriadená strela, ktorá ale zasiahla veľa ľudí. Takže som vďačná, že som ju vystrelila do sveta a ona mňa na cestu, po ktorej kráčam už desať rokov."
Odvtedy si vydala osem kníh, mnohí si asi najviac pamätajú práve Mal to byť pekný život. Ktorú z kníh si pamätáš najviac ty?
"Všetky. S každou mám nejakú asociáciu, ktorú keď si vybavím, akoby to bolo včera. A každú som pri jej písaní prežila, lebo ja som sama sebe vždy hlavným hrdinom. Situácie sú autenticky knižné, ale emócie sú živé."
Andrea Coddington. Foto - Petra Bošanská
Z tvojich kníh viaceré sú skutočnými príbehmi. Ako veľmi to platí aj pri poslednej knihe Dedičný hriech?
"Áno, rada sa inšpirujem skutočnosťou. Aj v Dedičnom hriechu sú nosné piliere príbehu zo slovenskej reality. Prelína sa to však spôsobom, ktorým tvorím. Žijem príbeh, vytváram ho na papieri a vymýšľam, špekulujem, preciťujem."
V knihe Dedičný hriech vystupujú tri rozdielne ženy: Dorota, jej rozvedená mama, direktívna, ale láskavá babka a sebavedomá sestra Simona. Ktorá z nich ti príde ako typická Slovenka?
"Každá, do istej miery. Neviem aká je typická Slovenka. Dorota je mladá žena, ktorej je na Slovensku dobre a tak si v zásade pláva životom, ibaže osud ju fackuje raz z jednej raz z druhej strany. Zdá sa akoby to nemala pevne v rukách, čo sa veľakrát stáva a nie je to jej vina alebo chcenie. Jej mama je opustená, nešťastná, že v živote sa nerozhodovala pre seba, ale pre iných, trochu zatrpknutá, lebo už nie je najmladšia a teda je aj pohodlná, aj už má nejaké tie boliestky. Babka je generálka, život ju naučil, ale jej srdce je láskavé a milujúce, lebo má nádherné vnučky. Tým vie všetko odpustiť, má s nimi trpezlivosť, čo napríklad s dcérou nemala. Sestra Simona je premotivovaná a „najmúdrejšia na svete“... do rovnice ju dá až rodinné tajomstvo, z ktorého sa môže vykľuť tragédia. Každá z nich je typická (smiech)."
Cestuješ s knihou po Slovensku. Aké sú reakcie ľudí?
"Krásne. Zdá sa, že Dedičný hriech sa opäť číta na jeden dych. Ľudia sú úžasní."
Autogramiáda v Košiciach. Foto - archív AC
Ako si ako žena užívaš život po štyridsiatke? A užívaš si ho?
Všetko je akési jednoznačnejšie, zažívam trochu menej drámy, som pokojnejšia a pokornejšia. Toto je pozitívne. Trochu ma štve, že už nevládzem úplne všetko ako kedysi, čiže po fyzickej stránke – začínam pociťovať vek. Inak by som asi úprimne mohla povedať, že si život užívam.
A ako si vek užívaš ako spisovateľka? Pomáha či obmedzuje pri písaní?
"Je súčasťou mňa ako celku. Aj ja sa mením, idem dopredu... nielen na číselnej osi veku. Viac všetko zvažujem, nie som veľká voda, premýšľam, som konkrétna v cieľoch, ktoré chcem, aby kniha dala. Prežívam intenzívnejšie. Uvedomujem si silnejšie. Kapacitne som schopná nasať viac, spracovať viac..."
Prečítajte si
Začala si písať pre náš portál Ženy v meste stĺpčeky. Hlavne tie posledné o tom, aby sme spomalili a viac mysleli na seba, vyvolali veľa ohlasov u žien. Prekvapilo ťa to?
"Hlavne ma to potešilo a znovu utvrdilo v tom, že vzťah pisateľ-čitateľ je otvorený a vyvážený. Čo dáš, dostaneš naspäť. Netreba nikdy moc mudrovať, skôr ponúkať svoje vnútro, cestu, názor, postreh... a dať tomu druhému na výber."
Ako vnímaš postavenie žien v Spojených štátoch a na Slovensku?
"Je to širokospektrálna otázka. Odpoviem takto: spoločnosť a jej fungovanie je diametrálne odlišné, keď porovnávame Slovensko a USA. Čiže tá istá žena bude v týchto dvoch spoločnostiach – mať iné možnosti, vytvárať iný obraz, inak sa správať, inak vnímať svet, inak separovať odpad, inak sa stravovať.... a nekonečné atď."
Predsa len, správaš sa ty ako žena inak na Slovensku a inak v Spojených štátoch, napriklad, keď niečo vybavuješ pracovne tam a u nás, alebo inak funguješ v súkromí?
"Áno, určite – potvrdzujem svoju predošlú odpoveď. Ak by som mala zhrnúť rozdiely medzi slovenskými a americkými mladými ženami – odpovedá sa mi naozaj ťažko, lebo my sme pracovité, slušné, ambiciózne, krásne... , ale aj Američanky sú, predovšetkým ženy žijúce vo veľkých mestách, kde sa razí kult tela, zdravej výživy, vysokého kariérneho postavenia a pracovného nasadenia. My sme srdečnejšie, otvorenejšie, priateľskejšie a tak sa správame aj v najrôznejších situáciách. Iná je Američanka na pracovisku, iná je Newyorčanka – matka detí v súkromnej škole, iná je aj lekárka, pretože pracuje v inom systéme, s iným vybavením a pravdepodobne aj nastavením v hlave, keďže je za svoju prácu inak ohodnotená – finančne aj spoločensky."
Andrea Coddington s deťmi. Foto - archív AC
Ako si zvykli na Slovensko tvoj syn a dcéra, ktorí sa narodili v Spojených štátoch? Vnímajú rozdiely v americkej a slovenskej mentalite?
"Moje deti sa v USA nielen narodili, ale prežili tam časť života. S vekom rozdiely vnímajú čoraz viac. Nie je jedno len dobré a druhé len zlé. V každom prípade je to veľmi iné. Nerozoberáme to doma nejako pravidelne – obaja sú športovci, sústreďujeme sa na ich pohodu, vzdelanie, výkony a nedebatujeme čo by bolo keby."
Ty si narodená na Slovensku, aj si tu prežila väčšinu svojho života. Aký bol pre teba návrat na Slovensko po rokoch v Spojených štátoch?
"Vtedy, pred šiestimi rokmi, bolo pre mňa najdôležitejšie zatiahnuť akúsi záchrannú brzdu a cítiť obrazne aj doslovne – teplo domova. To sa mi podarilo a dostalo vďaka mojej mamine plným priehrštím. Samozrejme, že precitnutie do slovenskej reality malo svoje zaujímavosti – napr.: skoro každý tu bol a možno aj je, neskutočné zaneprázdnený. Nuž, možno je len nezorganizovaný alebo potrebuje budiť pocit dôležitosti. My si napíšeme mail, že si zavoláme, aby sme sa stretli a dohodli „veci“. V Amerike sa všetko vybaví už tým prvým mailom – efektívnejšie. V každom prípade priateľstvá a rodinné putá sú u nás srdečnejšie. V Amerike funguje spravodlivosť, komunita... Šoférovanie na Slovensku je „Divoký západ“. Ak by sme porovnávali čokoľvek, rozdiely by sme našli.
