Môj megaveľký prieskum založený na vzorke najbližších a okolia, známych i menej známych, dovedna desiatich ľudí hovorí, že byť v pohode rovná sa mať prúser. Je to taká formulka, ktorá je v podstate oxymoronom svojho významu. Akoby sme sa báli hovoriť o tom, ako nám v skutočnosti je.
Poznáte to aj z klasického anglického: You alright? A nikto na odpoveď nečaká. Raz sa ma kolega v anglickom mekáči niekde medzi hranolkami a nagitkami opýtal, či teda olrajt... a ja, že nie. To ste mali vidieť, zrazu sa zastavil a obával sa, že nastáva koniec sveta. Nie preto, že som výnimočná. Preto, že na olrajt sa výnimočne odpovedá „NO“ a ešte výnimočnejšie sa o to niekto reálne zaujíma.
A toto naše v pohode mi už tiež lezie krkom. Len sledujte jeho používanie. Naposledy, keď bola v pohode moja známa, skončila v nemocnici, do pár hodín, keď to bol kamarát, rozišiel sa s priateľkou a ututlával to ďalší týždeň. Pritom sme sa na to už mohli trikrát opiť a bolo by po kauze. V pohode máme aj sestrenicu, ktorá chodí opuchnutá a nenávidiaca svoju prácu, ktorá je však V POHODE.
Otvára sa mi však otázka, prečo sa bojíme hovoriť o tom, že v pohode nie sme? Nie, nie závistlivej kolegyni či náhodnému známemu alebo na káve so šéfom. Ale ľuďom, ktorých to skutočne zaujíma, ktorí si skrátka zaslúžia vedieť, že niečo nie je v poriadku. Hráme, hráme ale takto nevyhráme. Veci majú ísť von, čim skôr, tým lepšie. Alebo sa mýlim a je lepšie to všetko v sebe dusiť? Neverím, sme síce všetci iní, ale jedno máme spoločné: trápiť by sme sa nemali. Veď chceme byť v pohode. Ale tej ozajstnej.
Prečítajte si aj Upratovačky na hrad!
