|
Odplienkovanie som odkladala až do dvoch rokov môjho syna. Moja mama, keďže pracovala ako zdravotná sestra aj v jasliach, mi hovorila, že bežne deti už ako šesťmesačné kedysi odplienkovali. Pamätám si, že mali v jasliach nočníkovú lavicu (lavica s otvormi na nočník) a niekoľkokrát počas pobytu v jasliach deti, ktoré už vedeli sedieť, na nočník posadili. Toto som skúšať odmietla. Veď som pohodlná mama. A stanovila som si termín, kedy syna odplienkujem.
V podstate som tento úkon nekonzultovala so žiadnou inou mamičkou, len som si sem-tam a nechtiac vypočula rozhovory iných mamičiek o odplienkovaní. Veta, ktorú som vari najčastejšie k téme počula, bola: „Musíš ho odplienkovať, kým pôjde do škôlky.“
Pre mňa bolo dôležité, aby syn nemal žiadnu trauma z nočníka, z toho, že mu to nepôjde. Mojou výchovnou metódou je šťastné dieťa – samo mi ukáže, čo potrebuje. Pozorujem ho a reagujem. Inšpiráciou na odplienkovanie boli pre mňa moji psy. Áno, dobre čítate, psy. Ako som ich naučila robiť potrebu vonku? Prv než som mala syna, boli naše dva psy miláčikmi v rodine. Vtedy som si prečítala, ako po podlahe rozprestrieť noviny a postupne ich dať ku dverám a potom von. Pes sa vraj začne pýtať na potrebu von sám. Lenže u nás to tak nefungovalo (myslím papiere na podlahe) až dovtedy, kým som nezačala chodiť s nimi veľmi často von. A keď to zafungovalo u psov, u človeka musí tiež.
Počkala som, kým sa výrazne oteplilo. V tom roku to bolo na prelome apríla a mája. Bolo dosť teplo na to, aby mohol syn behať vonku po tráve bez plienky a s nahou riťkou. Plienku som dávala len v noci. Celé odplienkovanie trvalo štyri dni. Samozrejme, že som sa zdržovala s ním buď u nás v dome a záhrade, alebo u starých rodičov v dome, aby stačilo otvoriť dvere a vybehnúť na trávu. Vonku sme boli viac ako vnútri. Sám si čupol a urobil, čo mal a potom hlásil, čo spravil. A mamina tak ako po psíkovi upratala. A aby sme mu zdvihli sebavedomie a potvrdili, že urobil správnu vec, vždy sme mu zatlieskali. No áno. Na druhý alebo tretí deň som mu vždy vonku nechala aj nočník. Na piaty deň sa naň pýtal sám a o niekoľko mesiacov prešiel na toaletu (kompletná výbava detskej toaletnej dosky a schodíka nesmela chýbať). Veta: „Ja sám“ sa počúvala veľmi dobre. Keď mal nejaké pochybnosti tak ako v iných záležitostiach, počúval od nás: „Ty to zvládneš, si šikovný“ alebo „Si veľmi šikovný, zvládneš to aj sám. Do toho!“ Verili sme mu odmalička a veríme, že dokáže všetko, čo je potrebné, ba aj viac. Je to naše dieťa a veriť jeho schopnostiam je pre nás prirodzené.
A keďže mám za cieľ vychovať džentlmena, učím syna, že postojačky sa ciká len niekde v prírode. Tam, kde je toaleta, sa ciká posediačky a zdvíhanie dosky nie je potrebné. To nepoteší žiadnu ženu ani mamu, a ešte horšie, keď to urobí hosť vašej domácnosti.
(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Vychovávam zo syna džentlmena)
Prečítajte si aj Čo ma naučila svokra v kóme
