|
Deväť mesiacov po tom, čo sme pochovali svokru, ktorá ležala rok u seba doma v kóme, sme privítali medzi nami nového člena rodina – juniora. Neverili by ste, čo vás naučí svokra, aj keď je v kóme.
V skratke (rozpisovať sa budem niekedy v knihe). Svokra mala úraz a upadla do kómy. Lekári jej dávali len niekoľko hodín života. Napojená na prístroje bola tri týždne a potom, keď začala dýchať sama, nám ju dali do domácej starostlivosti. Kým sme vybavili všetky pomôcky, strávila ešte mesiac aj kvôli vysokým horúčkam vo výbornej nemocnici, a neskôr nastala tvrdá realita života. Prehovorila som manžela, že žiaden ústav, zariadenie, ale domáce prostredie a aj napriek tomu, že som so svokrou nemala vôbec ideálny ani dobrý vzťah, som sa na to dala. Ľudia i lekári si ťukali na čelo, že by to nerobili, že sú na to rôzne zariadenia. Lenže pre mňa by to znamenalo porážku, zmierenie sa s jej stavom. Veď je to matka môjho manžela, a keďže otec manželovi zomrel, keď mal dva roky, a ďalší súrodenec sa nekonal, tak ako jedináčikovi bolo veľmi ťažké zmieriť sa s tým, že jeho stále mladá a aktívna mama je pripútaná na lôžko v stave, keď pravdepodobne nevníma.
Ešte kým bola v nemocnici, začala som študovať a konzultovať so zdravotníkmi z Českej republiky a z Viedne, čo všetko je potrebné urobiť, aby sme mohli mať komatóznu pacientku doma a starať sa o ňu. Počas tejto fázy som prišla na to, v akom veľmi zlom stave je slovenské zdravotníctvo. Že nemáme ani jedno miesto v nemocnici pre komatózneho pacienta na dlhodobý pobyt, že nemáme ani jedného odborníka na kómu, že bazálna stimulácia je u nás na úrovni obdobia honu na čarodejnice. Čo som si vypočula od jedného lekára, keď som svokre na ARO nosila medovkový čaj, ktorý mala rada, keď som poprosila o prezlečenie obliečky na paplón za jej obľúbenú žltú... kúpili sme klimatizáciu, aby mohla dýchať, keďže letné horúčavy boli vysoké... keď som bojovala o každých päť minút pri nej navyše.
A vrchol bol, keď som svokre hovorila do ucha a jej sa zvyšoval tep, pohla rukou, z čoho som usúdila, že ma vníma a pani sestrička to vyhodnotila ako nič dôležité, len čosi mimovoľné. Vedela som, že keď ju prepustia z nemocnice, žiadne zariadenie nehrozí, veď tam to môže byť iba horšie ako v nemocnici. Naštudovala som si bazálnu stimuláciu, mama ma naučila polohovať, odsávať, kŕmiť cez hadičku, robiť hygienu, pichať liek na riedenie krvi (a to odmalička odpadávam, keď vidím injekciu) a všeličo iné. Za vyše roka domácej starostlivosti nemala svokra ani jeden dekubit. Dvakrát týždenne rehabilitácia v domácom prostredí, jedenkrát týždenne masáž, kaderníčka prišla k nej domov, pravidelné kontroly u lekárov (jej obvodný lekár neprišiel k nej domov ani raz, tak sme objednali sanitku a dali sme ju previezť do nemocnice).
Keď mala horúčku, museli sme volať záchranku. Po čase sme prišli na to, že psychicky to nemôžu dvaja ľudia zvládnuť – ja som sa o ňu starala počas dňa a manžel cestoval z práce stopäťdesiat kilometrov tam a späť, aby sa mohol v noci starať zase on. Spávali sme v izbe s ňou, aby sme počuli, či dýcha. I s pomocou svokrinho brata, jeho manželky a mojich rodičov bolo toho na nás veľa. Na rad prišli opatrovateľky – striedali sa tri – a my sme riešili lieky, lekárov, stravu... financie. Asi už tušíte, že mať doma komatózneho pacienta je finančná samovražda. Pomoc od štátu bola vo výške osemdesiatosem eur, a to ste nemohli nikde inde pracovať, a len sa starať. Ponuku sme odmietli. Iba za lieky a krémy sme mesačne doplácali šesťdesiat eur. Kde sme mali z tých dvadsaťosem eur zobrať na energie, stravu, rehabilitácie, vlastný život a vlastnú domácnosť? Tak sme to vyriešili opatrovateľkami a museli sme pracovať.
Uznávam, že aj manžel lepšie niesol, keď nemusel prebaľovať vlastnú mamu. Keď som bola sama, občas som si poplakala, že namiesto vlastného dieťaťa (dovtedy som dvakrát potratila) sa starám o veľké dieťa. Bol to šialený rok, no ako som už spomenula vyššie, celý podrobný príbeh je na knihu. Keď svokra zomierala, milá pani opatrovateľka ju držala za pravú a ja za ľavú ruku. Bol to silný zážitok a vtedy som porozumela, že do nemocnice by sa nemalo chodiť zomierať. V tejto smutnej chvíli by sme mali byť spolu.
A čo má komatózny pacient spoločné s výchovou džentlmena? Veľmi veľa. Bola to Vysoká škola života a skúška mojich schopností starať sa o niekoho iného ako o seba, o niekoho, kto bol odkázaný na druhých.
Poznanie bazálnej stimulácie mi veľmi pomohlo pri dieťati. Zistila som, aký liečivý môže byť dotyk (svokra sa vďaka cvičeniu dostala do bdelej kómy, otvorila oči, hýbala rukami a niekedy aj nohami, otvárala ústa a niekedy vyslovila jedno či dve slová), slovo, aký význam má vnímať vlastné telo. Tak ako komatóznemu pacientovi vytvárame hniezdo, vytvárame ho aj dieťaťu. Dieťa sa tiež potrebuje zorientovať a poznať najskôr samo seba, potrebuje vnímať svoje telo a mať jasne určené hranice svojho tela (ja som hniezdo nemala, mala som hada – dlhý vankúš s guľôčkami – a deky, dnes je už možné kúpiť hotové hniezda). Synovi som urobila hniezdo, kde sa spokojne hral alebo zaspal a bolo mu fajn. Večer po kŕmení som ho zabalila do deky ako do zavinovačky a tiež rýchlo zaspal. Cítil sa bezpečne. Robila som to až dovtedy, kým vedel chodiť. Pravidelne som ho v postieľke polohovala, raz na pravý bok, potom na ľavý bok (plochá lebka je často výsledkom nepolohovania dieťaťa a spania na chrbte, nie je to dedičná záležitosť, dedičný je iba príklad v nepolohovaní detí).
Rebríček hodnôt sa zmenil.
Teraz mám overené, že nádej skutočne zomiera až posledná a nikdy sa nemáme vzdať. A keď nemôžeme bojovať sami, je tu rodina a priatelia. I preto mali priatelia mojej svokry dvere k nej i počas kómy otvorené a prichádzali radi a často. Pretože v tomto prípade nie ticho, ale rozhovor s ňou, držanie ju za ruku mali pozitívny účinok na obe strany.
Preto som sa nezľakla diagnóz, ktoré hrozili môjmu synovi, a od začiatku som mu verila, že všetko je dobré a bude dobré.
Prevencia – svokre robili CT vyšetrenie i napriek úrazu hlavy až vtedy, keď upadla do kómy po niekoľkých hodinách hospitalizácie, a preto nech mi bude akýkoľvek lekár hovoriť, že stačí toto, tak viem, že jeden názor na konečné rozhodnutie je málo, že je dobré mať vlastný názor a počúvať svoj vnútorný hlas. Samozrejme, že ako rodičia sme citlivejší po zážitku so svokrou na úrazy, no zároveň sme si povedali, že dôležitá je prevencia, a tak niekedy nabudúce napíšem, aké pozitívne výsledky môže mať práve prevencia nielen v zdraví dieťaťa.
Potvrdilo sa mi, že príklad rodičov je pre dieťa veľmi dôležitý. Že sa dá mať rád svokru, s ktorou som si nerozumela (asi preto, lebo sme boli veľmi podobné), a dokonca nereptať a sama ponúknuť pomoc a nahovoriť manžela na najväčšie šialenstvo (tak to vnímalo naše okolie) v našom dovtedajšom živote. Naučila som sa mať rada svoju svokru a stihla som jej to podať. Videla som krehkosť človeka, ktorého som dovtedy vnímala ako nedobytnú pevnosť.
Dieťa je liekom, radosťou a potvrdením, že život ide ďalej. A ťažké životné situácie buď posilnia, alebo roztrhnú puto, ktoré vás s manželom spája.
Posilnilo ma to a nalialo mi veľa pozitívnej energie do života, zmenilo mi to pohľad na deti, výchovu a na život. Rada syna pekne obliekam, no viem, že v odkaze, ktorý mu chcem odovzdať, je oblečenie na nižších pozíciách. Buď sám sebou, miluj seba a druhých, pomáhaj, vzdelávaj sa a napreduj. Život si treba užiť. A pamätaj na tri groše. Naplň srdce láskou, mozog rozumom a dušu vierou.
(Autorka je lektorkou spoločenskej etikety a biznis protokolu a autorkou blogu Vychovávam zo syna džentlmena)
Prečítajte si aj Teta či pani?
