Do Británie sa prišla naučiť angličtinu a s prácou začínala v reštaurácii. Neskôr sa vrátila k tomu, čo doma študovala - k špeciálnej pedagogike. Začala sa starať o mentálne postihnutých v domácnosti.

Dnes pôsobí ako manažérka v sociálnej oblasti a má na starosti niekoľko domov pre dospelých s mentálnym postihnutím s rôznym stupňom starostlivosti. Slovenka Zuzana žije a pracuje vo Veľkej Británii už desať rokov, ale nikdy nemusela robiť rozhodnutia ako počas pandémie koronavírusu.

Slovenka sa stará o autistov

Hoci Británia drží tragický európsky rekord v počte obetí COVID-19 za jediný deň, Zuzana sa odmietla vrátiť na Slovensko, kde často navštevuje svoju rodinu. “Vedela som, že tu musím ostať pre nejaký dôvod a tým dôvodom boli ľudia, o ktorých sa starám,” povedala pre Ženy v meste.

Odkázaných je na ňu v zariadeniach neďaleko Londýna takmer 40 ľudí. “Na starosti máme šesť domov pre dospelých s mentálnym postihnutím, k tomu patria aj klienti, ktorí bývajú so svojimi rodinami, ale vyžadujú si istý počet hodín starostlivosti. Taktiež máme 4 domy, kde sú umiestnení ľudia s vážnym mentálnym postihnutím a tí potrebujú starostlivosť 24 hodín 7 dní v týždni,”  vysvetľuje Zuzana.

Prečítajte si

Womenpower a networking. Ženy, pomáhajme si!

Ako “key worker” dostala v Británii povolenie na pohyb, do práce preto chodí tak ako predtým. Práca s klientmi je však teraz každý deň iná. “Za normálnych okolností s nimi robíme rôzne činnosti a navštevujeme krúžky. Pre koronavírus sme všetky aktivity museli zmeniť a orientovať sa na tie, ktoré môžeme robiť z domu. Ono to znie ako zmena, ktorú zažil každý z nás. U autistov však môže narušenie programu a pravidelných aktivít znamenať veľa. Sú limitovaní pohybom, čo u mnohých vyvoláva úzkosť a frustráciu a tým pádom iné zmeny v správaní, aké tam dovtedy neboli. Každý deň je novou výzvou,” hovorí Zuzana.

Niektorí klienti, s ktorými roky pracovala, aj zomreli na následky COVID-19.Neboli to ľahké dni. 

Jej začala pandémia meniť život vo februári. “Vrátila som sa vtedy zo Slovenska späť do Anglicka a často som od rodiny počúvala výstrahy. V tom čase sme sa chystali na dovolenku do Thajska. Mal to byť taký vytúžený oddych po veľmi náročnom pracovnom období. S veľkou pokorou sme sa rozhodli nakoniec dovolenku zrušiť,” hovorí.

Panika v Anglicku

V Británii sa k smrteľnému vírusu postavili inak. “Rúška tu nie sú povinné, nechala som si ich poslať od známych zo Slovenska. Najviac to napätie cítim, keď musím čakať hodinu vonku v rade, aby som si nakúpila základné potraviny. Ak mám šťastie, dostanem všetko, čo potrebujem. Ľudia na začiatku panikárili, takže toaletný papier, mydlá, ryža a cestoviny boli úplne nedostatkový tovar,” hovorí Zuzana.

“Žijem v Anglicku už desať rokov, ale takú paniku som tu ešte nezažila,” uviedla.

V uliciach Londýna.  Foto - TASR/AP

Najväčšou skúškou je pre ňu nebyť s rodinou. V Bratislave má rodičov a sestru s troma malými neterkami. “Máme veľmi blízky vzťah, domov som zvyknutá cestovať raz za mesiac, maximálne raz za osem týždňov. Pre mňa byť s rodinou znamená naozaj veľmi veľa, ale snažím sa toto obdobie brať ako skúšku. Učím sa trpezlivosti a pokore. Je to ťažké hlavne pre mamu, ale myslím, že sa pomaly stáva silnejšou a dokáže sa danej situácii pozrieť do očí - aj keď so slzami,” hovorí Zuzana.

V Británii nie je úplne sama. Ostať sa rozhodla aj jej staršia sestra. “Bývame spolu, takže sa navzájom podporujeme,” hovorí Zuzana.. Obe sa snažia zamestnať prácou a pomáhajú druhým. Nemyslia na to, čo by sa mohlo stať.

“Ja som prestala čítať správy, lebo ten neustály negativizmus vo mne vyvolával pocity úzkosti. Ale netreba klesať na duchu, verím, že sa to čoskoro zmení. Strach paralyzuje ľudí. Chcem veriť, že v tomto čase skúšky si nájdeme cestu k sebe ako ľudia, ale aj ako národy,” dodáva Zuzana.