|
Balenie mužov necháme na inú tému, dnes to bude o balení kufrov na cesty. Zdedila som to po ocinovi, ktorý často cestoval a vždy vedel dobre baliť. Zostalo mi to dodnes. Je to jedna z mojich obľúbených aktivít. Už týždeň pred výletom som schopná si do zápisníčkov kresliť myšlienkové mapy, písať zoznamy, čo ešte treba dokúpiť. Balenie mám tak rada, že by som si pokojne pobalila aj susedov na dovolenku. Zadarmo.
Niekedy sa moje nadšenie nestretáva s porozumením. Pár dní predtým, ako kamoška odchádzala na Erasmus do Poľska, som sa jej pýtala, či sa už teší na balenie sa. Zaťukala si na čelo, či som sa zbláznila. Balenie neznáša a vraj sa bude baliť tesne pred tým. Dosť ma to vydesilo, tak som sa ponúkla, že ju pobalím. Nastala situácia mne dobre známa, keď som sa v rodine stala hlavnou baličkou ja. Povedala som jej, nech nachystá všetko na posteľ. Potom som sa zatvorila v izbe a pozrela sa na to odborným okom. Premyslela som si, ako čo poskladať a uložiť. Úprimne? Mala som čo robiť. Skoro som ju nezbalila. Pripomenula mi mňa, keď som sa balila na pol roka do Madridu. Viete si asi predstaviť, ženám sa všetko zíde... Pamätám si, ako som sa terigala s dvoma kuframi a cestovnou taškou prvýkrát madridským metrom. Ako som bola spotená a ovešaná v ružovom kabáte funiaca. Je super, že viem všetko tak úsporne poskladať a napchať do kufra. To však znamená, že sa toho viacej zmestí. A tak na miesto pár vecí som ťahala skoro celú skriňu. Dokonca aj žehličku na vlasy a dva náhradné uteráky... Nikdy viac! Rozhodla som sa to zmeniť.
Uvedomila som si, koľko zbytočností so sebou ťaháme na cesty.
Prečítajte si
Na prvú dovolenku s kamarátmi do Chorvátska sme cestovali ako olašskí cigáni. Kufor sme mali tak naplnený, že sme ho do príchodu ani neotvárali. Pod nohami v aute sme mali kartóny plechoviek piva a celú cestu sme vzadu mali položenú chladničku s cestovnou taškou, ktorá sa nezmenila. No hrôza! Odvtedy si kladieme dôraz na úspornosť. Už sme sa dokázali pobaliť aj do príručného kufra na týždňovú dovolenku.
No dá sa to stále zlepšiť. Cez leto som nás s kamoškou pobalila do jedného príručného kufra. Na týždňovú cestu po Rumunsku. Skvelý pocit neťahať veľké kufre a byť o to slobodnejšími.
O to ide. Čím menej so sebou berieme na cesty, tým lepšie. Väčšina z nás cestuje, aby si oddýchla. Vyčistila hlavu. To sa však nedá, keď máme vyťahané ruky po kolená. Ľahkosť cestovania sa vytráca. Do kufra naložíme kilá oblečenia a vecí „keby náhodou“. Tu sa mi stráca zmysel.
Osvedčila sa mi jedna metóda. Predstavím si, že kufor je myseľ. Ak ho celý zapracem, neostane tam voľné miesto na nové veci či zážitky. Keď je celý plný, prehodnotím jednotlivé kúsky. Naozaj potrebujem ťahať so sebou dvoje náhradných šiat a tri šály? Nestačí mi jeden? Naozaj potrebujem na 5-dňový výlet hlboko-čistiacu peelingovú masku a nočný krém? Nestačí mi ten obyčajný?
Zajtra cestujem do Varšavy. Na šesť dní. Mám zopár šiat, pančuchy, sveter, teplé ponožky a šál. Všetko, čo potrebujem. Do príručného kufru by sa mi ešte zmestilo veľa vecí. Naschvál ho už zatváram. Voľný priestor je na pohodu a nové zážitky.
