|
Klinickej psychológii detí sa venujete roky. Nemáte pocit, že čím viac príručiek výchovy existuje, tým väčší majú problém rodičia s výchovou svojho potomka?
„Súhlasím s tým, že so štúdiom literatúry o výchove to netreba preháňať. Matky môžu byť z rôznych názorov zmätené. Zároveň je však dobré, keď sa neistá matka môže o nejakú literatúru oprieť, nájsť vysvetlenie detského správania a prípadne utvrdenie svojho vnútorného pocitu, ako „na to“. Okolie ju často v snahe pomôcť presviedča, že by to mala robiť inak. Mama je napríklad presvedčená, že svoje dieťa nikdy neudrie a snaží sa vychovávať kontaktne. Dieťatko sa však v dvoch rokoch začne hádzať o zem a presadzovať si svoje a žena zneistie, nevie, ako má reagovať. Príbuzní často povedia, že je to preto, lebo je rozmaznané, že mu treba ukázať, kto je autorita, prípadne mu treba naložiť na zadok, aby si zapamätalo, že to sa nerobí. Matka môže začať pochybovať, či niekde nespravila chybu a či predsa jej spôsob výchovy nie je zlý.“
Vtedy je vhodné siahnuť po odbornej literatúre?
„Je dobré, keď má možnosť prečítať si, že jej dieťa je v období vzdoru, a že ide o normálnu vývinovú fázu. Som presvedčená, že vychovávať podľa návodu nie je možné, skôr je dôležité porozumieť detskému správaniu a nájsť usmernenie, akým spôsobom reagovať. Ako klinická psychologička vo výchove zdôrazňujem v prvom rade význam utvorenia bezpečnej vzťahovej väzby matky s dieťaťom, od ktorého sa odvíja všetko ostatné.“
Ako psychologička rodičom radíte ako pracovať s emóciami ich potomkov. Prišli ste s konceptom príručky EQ výchovy, ktorá im v tom má pomôcť. O čo ide?
„Hravý sprievodca zložitým svetom detských emócií obsahuje knižku príbehov pre deti, hry a príručku pre rodičov. V tej nájdete odporúčania ako pracovať s emóciami detí, no ostatné časti sady rozvíjajú emocionálnu inteligenciu formou hry.“
Klinická psychologička Michala Šuranová. Foto - archív MS
Prečo je podľa vás emocionálna inteligencia tak dôležitá?
„Emocionálna inteligencia je v živote veľmi významná, pretože emócie sprevádzajú každú našu činnosť a nedá sa im vyhnúť. Ak im nerozumieme a nedokážeme ich ovládať alebo ich potláčame, často negatívne zasahujú do nášho života. Napríklad narúšajú naše vzťahy, nedovoľujú nám pracovať v stresujúcich situáciách či dokonca zhoršujú náš zdravotný stav.“
Má úroveň EQ niečo spoločné s výškou IQ, sú prepojené?
„Nie je pravidlom, že človek s vysokým IQ má aj vysoké EQ. Je veľa nadpriemerne inteligentných ľudí, ktorí so svojimi emóciami nedokážu pracovať. Naopak, človek s priemerným intelektom môže vďaka vysokej emocionálnej inteligencii kompenzovať svoje medzery vo vedomostiach. Samozrejme, človek s výrazne podpriemerných intelektom nemôže mať ani vysokú emocionálnu inteligenciu, pretože nemá mentálnu kapacitu ju rozvíjať.“
Má emocionálna inteligencia niečo do činenia s empatiou?
„Empatia je dôležitou súčasťou emocionálnej inteligencie. Emocionálne inteligentný človek rozumie iným ľuďom a dokáže sa vcítiť do toho, čo prežívajú.“
Tvrdíte, že emócie každého človeka sa formujú ešte počas prenatálneho vývoja. Ako by sa budúci rodičia mali správať k svojmu bábätku, kým ešte je v brušku? Čo na neho najviac vplýva?
„Počas obdobia tehotenstva sú emócie matky a dieťaťa prepojené. Pre bábätko je najdôležitejšie to, aby cítilo, že sa naň rodičia tešia. Už počas tehotenstva si s ním môžu budovať vzťah tým, že sa s ním rozprávajú, spievajú mu pesničky, hladkajú ho v brušku, či tým, že sa snažia žiť zdravým životným štýlom a chrániť ho. Dieťa v brušku vydrží veľa, zvládne aj stresy matky, no potrebuje, aby u nej pozitívne emócie v tomto období prevažovali nad negatívnymi.“
A čo potom, keď je už na svete? Novorodenci často plačú. Je treba malé deti nechať vyplakať alebo ich tíšiť?
„Novorodenec potrebuje cítiť, že ho rodičia počúvajú a reagujú na jeho potreby. Keď plače, prídu k nemu, snažia sa ho utíšiť, byť mu nablízku. Nenechajú ho plakať samé v postieľke. Dieťa v tomto období potrebuje nadobúdať dôveru k svetu vďaka tomu, že je tu niekto, kto ho vypočuje a je tu preňho. Nejde o to, aby sme ho silou-mocou utíšili, ale aby zažilo, že aj keď ho niečo trápi alebo bolí, môže negatívnu emóciu vyjadriť a nemusí ju prekonávať samo.“
Klinická psychologička Michala Šuranová. Foto - archív MS
Deťom sa často hovorí, že plakať nie je správne. Nie je tíšenie plaču u starších detí potláčaním emócií?
„Určite neodporúčam zakazovať deťom plakať alebo im hovoriť, že „plakať sa nepatrí“, prípadne, že „chlapci neplačú“. Spochybnili by sme tým prežívanie dieťaťa. Ono rozhodne potrebuje mať priestor na to, aby prejavilo svoje emócie. Pokiaľ mu ich nedovolíme vyjadriť, učíme ho, že ich má potláčať namiesto toho, aby ich bralo ako prirodzenú súčasť života.“
Ale ak dieťaťu dovolíme revať, nevytvoríme z neho časom „umrnčaného plačka“?
„Netreba sa báť, že keď mu ich dovolíme prejaviť, bude stále uplakané. Časom sa naučí negatívne emócie spracovávať aj inak ako neustálym plačom, na to však potrebuje dozrieť a mať od rodiča dobrý príklad, ako sa dajú tieto emócie zvládať.“
Ilustračné foto - pexels.com
Keď sú detičky väčšie, rodičia často majú problémy pri ich výčinoch na verejnosti. Niektoré sa hádžu o zem alebo zúrivo rozhadzujú hračky. Ako sa vtedy správne zachovať, aby sme dieťa odnaučili od takéhoto konania?
„Obdobie vzdoru je náročné pre všetkých rodičov, no je prirodzenou a veľmi potrebnou vývinovou fázou, ktorá súvisí s osamostatňovaním dieťaťa. Nepovedala by som, že dieťa treba od takéhoto správania odnaučiť a hlavne nie je dobré ho za takéto prejavy trestať. Táto fáza prejde sama, je však dôležité ju dobre zvládnuť.“
Ako teda reagovať?
„Keď sa dieťa v silnej emócii hodí o zem, treba mu umožniť hnev prejaviť. V pokoji s ním prečkať, kým sa trochu upokojí a potom sa s ním porozprávať o tom, čo sa stalo a čo prežíva. Dôležité je, aby ste dieťaťu uznali jeho prežívanie, no neustúpili vo svojich zákazoch len preto, že sa hodilo o zem. Rovnako netreba dovoliť dieťaťu v afekte ubližovať sebe či iným, ani ničiť veci. Ak sa záchvaty zlosti objavujú príliš často, treba porozmýšľať, či mu rodičia venujú dostatok pozornosti. Niekedy si ju totiž deti vynucujú aj takýmto spôsobom.“
Ako postupovať pri komunikácii s pubertiakom. Jeho nálady sa rýchlo menia. Výbuchy zlosti či zlých nálad sú celkom bežné. Čo má rodič spraviť, aby zvládal takéhoto náladového mladého človeka bez toho, aby sa sám „nevytočil“?
„Pubertiakove nálady podobne ako výbuchy zlosti dieťaťa v období vzdoru rodič jednoducho nedokáže ovládať. Rodičom pomôže, ak sa prestanú snažiť mať všetko pod kontrolou a budú viac dôverovať svojmu potomkovi. Adolescent potrebuje v tomto náročnom období cítiť, že sú tam preňho, podporujú ho a keď to bude potrebovať, môže za nimi prísť a podeliť sa o svoje problémy. Často sa ale potrebuje so svojimi zážitkami a emóciami vyrovnávať sám.“
Michala Šuranová. Foto - archív MS
Je podľa vás správne riešiť výbuchy zlosti tzv. „ručne-stručne“ - teda varechou alebo poslaním do kúta?
„Výbuchy zlosti v žiadnom veku nevyrieši bitka ani kľačanie v kúte. Predstavte si sami seba, keď sa strašne hneváte – tá emócia sa jednoducho derie na povrch a potrebuje byť vyjadrená. Keď nahnevané dieťa udriete, naučí sa z toho len to, že prejaviť to, čo cíti, je nesprávne, prípadne že bitka je v poriadku a začne vám to vracať alebo biť deti na ihrisku. Ak ho pošlete do kúta, tiež je to preň len trest, ktorému v súvislosti so svojím hnevom nerozumie. Na bitku či trest dieťa často reaguje len ďalšími výbuchmi hnevu a v konečnom dôsledku nič neriešia. O emóciách sa treba rozprávať a nie ich potláčať.“
Aký je podľa vás, ako odborníčky, najlepší trest pre neposlušné dieťa?
„Rodičom neodporúčam používať tresty, ale zvoliť radšej prirodzené dôsledky správania. Trest automaticky vzbudzuje v človeku niečo negatívne a vyvoláva len odpor a vzdor. Pri logickom dôsledku dieťa pochopí, že prirodzene nasleduje pri určitom správaní. Napríklad v situácii, keď dieťa nechce obedovať, veľa matiek hľadá spôsob, ako doň jedlo dostať. Dieťa však začne ešte viac preberať a vymýšľať. Prirodzeným dôsledkom v takejto situácii je povedať dieťaťu, že keď nebude obedovať, nič iné nedostane a ostane hladné. Nie je to trest, ale logický následok správania dieťaťa. Svoje slovo, že iné jedlo nedostane, však musí rodič aj dodržať.“
Ste aj poradkyňou v oblasti tzv. nosenia detí v šatkách či nosičoch. V minulosti bolo vžité, že nie je správne dieťa naučiť „na ruky“, pretože to bude neskôr zneužívať a dožadovať sa toho. Nerozmaznáme ho takto?
„Dieťa sa dožaduje len toho, čo je preň prirodzené. Nemôžeme chcieť od novorodenca, ktorý bol deväť mesiacov nosený v brušku a v neustálom kontakte s mamou, aby bol po pôrode spokojný sám v postieľke. Samotným nosením ho určite nerozmaznáme, len napĺňame jeho prirodzené potreby.“
Čím je podľa vás nosenie dobré? Dokedy je vhodné?
„Nosenie pomáha pri utváraní vzťahovej väzby s dieťatkom a na rozdiel od dojčenia je tento spôsob budovania vzťahu možný aj pre otcov a starých rodičov. Bábätku pomáha ľahšie sa adaptovať po príchode na svet tým, že aj keď už nie je v brušku, pri nosení stále cíti svoju maminu, jej teplo a vôňu, počuje tlkot jej srdca a jej hlas. Zároveň umožňuje žene ľahšie sa po pôrode zaradiť späť do bežného života, pretože s bábätkom v šatke alebo nosiči môže napĺňať potreby dieťaťa a zároveň variť, upratovať, vybavovať pracovné záležitosti či ísť na kávu s kamarátkou. To veľmi pomáha jej psychike a zabraňuje popôrodnej depresii. Nosenie by som rozhodne neobmedzovala vekom dieťaťa, nosiť môžu rodičia, kým to im a aj dieťatku vyhovuje. Najviac sa prirodzene deti nosia v prvom roku života, no aj trojročné dieťa má potrebu sa občas pritúliť a je určite pohodlnejšie ponosiť ho v nosiči ako na rukách.“
