|
Včera sa mi pri pohľade na jednu nádhernú mačku vynoril príbeh, ktorý sme žili pred niekoľkými rokmi. Z Ruska na Slovensko prišiel aj s rodinou bývať dosť vážený človek, niekdajší manažér speváčky Ali Pugačevovej. Rusko bolo vtedy poprerastané mafiou a jej chápadlami, Igorovi, čo akému oddanému Moskovčanovi, sa v takej krajine prestalo páčiť. A myslím, že sa cítil ohrozený.
Priniesli so sebou aj mačku. Nádhernú, angorskú, takmer fialovú... Raz sme sa stretli v Tescu, vtedy ešte v K-marte a vidím, Igor kupuje kilo sviečkovej. Máte hostí, že? Vravím. Ale nie, to je pre mačku. Iné ani nechce žrať.
Okolostojaci na nás pozerali ako na Marťanov, na Slovensku práve začala chudoba a ľudia strácali prácu. Igor prichádzal do našej firmy takmer denne, rozprávali sme sa o literatúre, o politike, obchodovali sme spolu a jedného dňa nám oznámil, že mačka zmizla. Že ju asi niekto ukradol. Veď aký by mala dôvod odísť z domu!
Čo budete teraz robiť? Vravím ja celá zdevastovaná. Vedela som, že jeho ruská manželka má vo veľkom dome pod Slavínom celé dni iba mačku. Nepracovala, zoznamovala sa s našou krajinou... Celé dni to bola jediná živá bytosť, ktorú pri sebe mala.
Žena narieka, neviem. Hľadať ju však nebudem. Ak sa nedostane domov sama, ak nenájde cestu, nezaslúži si našu lásku, povedal tvrdo a ja som sa prestala starať.
Dni plynuli ako pobyt pri mori, na mačku sme všetci, okrem Igorovej ženy zabudli, veď človeka čaká denne toľko problémov.
Jedného dňa, asi po pol roku, prišiel Igor znovu. Hneď šiel rovno do môjho ofisu a referoval: mačka sa nám vrátila!
Čo? Vravím ja a skoro mi vypadli oči.
Vrátila sa. Chuderka krásna. Celá došklbaná, zlepená krvavá srsť, vychudnutá na kosť. Ktovie, koľké dni putovala. Žena je síce šťastná, teraz však plače od hrôzy, čím všetkým to zviera muselo prejsť.
Hrdinku, ktorá Igorovi dokázala nekonečnú lásku k rodine, dávali dokopy celé mesiace. Niečo sa podarilo, no hoci aj mladučká, napokon umrela. Telo ako tak fungovalo, psychicky však šialenstvo osudu nezvládla.
Škoda, že zvieratá nevedia rozprávať!
Podobný prípad mi rozprával môj kamarát. Ukradli mu psa, hľadal ho po celom meste a nemohol sa s tým zmieriť. Napokon raz, po dvoch rokoch, šiel tankovať do Petržalky, vyšiel z auta a odrazu začul množstvo zavýjajúcich psov. Možno aj kilometer putoval za plačom zvierat, až napokon došiel k obrovskej ohrade, plnej chlpáčov. Ani jeden pouličná zmeska. Všetko čistokrvné, nádherné plemená.
Celý rozrušený zakričal meno toho svojho, potom ešte raz a ešte raz.... konečne pribehol k plotu, vychudnutý, trasúci sa, zničený. A šťastne vrtel chvostíkom. Zvítali sa, plakali si do náručia...
Pánko svojho štvornohého priateľa z tyranie zlodejov, ktorí unášali krásne psy kvôli biznisu, vyslobodil. Potom sa dozvedel, že ich požičiavali na plodenie čistokrvných potomkov. A pravdaže, za obrovské peniaze.
Vlčiak mal šťastie. Dostal sa zo všetkých chorôb, o pár týždňov mal nádhernú lesklú srsť a život skrásnel. Žil totiž v parádnej búde, žil vo veľkej záhrade a mal úžasného pána. A možno na všetku ľudskú zlobu aj zabudol. Pretože po tomto všetkom žil ešte šesť nádherných rokov a dožil sa viac, ako sa vlčiaky bežne dožívajú.
Keď niekedy čítam oznam, ako sa niekomu stratil pes, stratila mačka a pozerám na fotku, som pesimistická. Podľa mňa je vždy minimálna pravdepodobnosť, že zvieratko nájdu. A som na majiteľov aj nahnevaná. Veď bytosť, ktorú tak milujú, a ktorá im dáva toľko nezištnej lásky, nedokázali uchrániť pre ľudskou nenásytnosťou, brutalitou, zlobou.
Prečítajte si aj Naše priateľstvá
