|
V detstve som mala tri veľké sny: mať sestru, malé rádio a psa. Len jeden sa mi nesplnil – ten posledný. Ale dobehla to moja sestra a zadovážila si psa. Vlastne fenu. Iga bola veľkým prínosom do našej rodiny. Vďaka nej som sa prestala báť psov. Verný ako pes, odovzdaný ako pes, trpezlivý, citlivý – všetky tieto popisy sedeli. Ale prišiel ten smutný deň...
Plakala moja sestra, plakala som s ňou aj ja. Smútil jej manžel, smútil môj aj ich susedia. A vlastne aj moji susedia a moji známi zo Slovenska, ktorí Igu poznali. Iga bol fantastický vlčiak, ktorý s mojou sestrou prežil 9 rokov. Vlastne, keď sme sa stretávali, boli sme ako „štyria tankisti a pes“, pretože Iga všade cestovala s mojou sestrou a švagrom.
Nuž, keď sme sa stretávali, či už na Slovensku, či v Poľsku, niekde počas víkendov, vždy bolo treba brať do úvahy ubytovanie, kde akceptujú aj psa. No, ale veď aj to je skúsenosť. Iga vždy chcela byť v spoločnosti a veľmi sa tešila na každé stretnutie. Chúďa, pes, niekedy až tak veľmi chcel byť všade s nami, že cestu popri bicyklistoch robila trikrát a potom ju boleli lapky.
Keď bola moja poľská rodina u nás na návšteve, naši susedia sa s Igou „zoznámili“ vo svojej pivnici kam vbehla, aby si obzrela, čo je v okolí. A tak nám susedia hlásili, že je u nich Šarik (podobala sa na toho hrdinu z filmu Štyria tankisti a pes). Iga bola aj s nami na sedačkovej lanovke, čím vzbudzovala veľkú pozornosť všetkých turistov. Počuli sme ich komentovať, že prvýkrát vidia psa na lanovke, a že kto vie, či si pes kúpil lístok...
Pred niekoľkými rokmi som telefonovala istej známej. Mala zastretý hlas a fňukala. Nevedela som, či som náhodou nezavolala nevhod. Ale ona mi vysvetlila, že stále je jej smutno, lebo jej zomrel pes. A rozrečnila sa cez slzy. Súcitila som s ňou, ale až tak veľmi som tomu nerozumela. Až kým sme neprišli o Igu. Vlastne v takom momente pochopíte, že také zviera je ako plnohodnotný člen domácnosti.
A poviem Vám, že okrem „súkromných“ prínosov vie pes urobiť „spoločenské“ zázraky: viacerí sa Vám zrazu prihovárajú, chvália psíka, pýtajú sa na meno a tak ďalej. Takým spôsobom sa moja sestra, keď sa presťahovala na dedinu, zoznámila so všetkými susedmi.
V dnešnej uponáhľanej dobe, keď ľudia menej komunikujú, je to veľká výhoda. Vlastne, možno vďaka psíkom máme šancu stať sa viac ľudskejšími. Poviem vám, že aj teraz, keď už Iga nie je medzi živými, ľudia z okolia mojej sestry sú citlivejší, prihovárajú sa jej, spomínajú. Áno, pes vie urobiť aj medziľudské zázraky.
Prečítajte si aj Lajk a dobré slovo nič nestoja
Ďakujeme, že ste článok dočítali až do konca. V tejto chvíli už pripravujeme ďalší.
