Vrátiť sa po 36 rokoch do Červeného Kláštora je neopísateľný pocit. V roku 1980 som tam bola v škole v prírode a manžel na lyžiarskom. Ani jeden o tom druhom netušil, ani že sa tam raz vrátime ako manželia a už vôbec nie obyvatelia demokratickej krajiny.
Je obrovským zážitkom vidieť tú vzácnu históriu, ktorú pred žiakmi komunisti úspešne ukrývali. Všetci sa v roku 1980 tvárili, že bývame v pionierskej ubytovni. Staré drevené dubové dvere však našej zvedavosti neušli a tak nám súdružky učiteľky len niečo pošepkali z tajnej náboženskej histórie kláštora. V roku 2016 sme už ako dospelí zažili, keď sa všetky dvere otvorili a nápisy - Prísny zákaz vstupu nepovolaným osobám zmizli.
Spolu s naším dieťaťom sme si pozreli národnú kultúrnu pamiatku Červený kláštor, dokonca s výkladom z úst pravého duchovného. „Nie som žiadna atrapa a ani herec,“ privítal nás so širokým úsmevom kňaz, páter Rafael Dominikan, ktorý nás národnou kultúrnou pamiatkou sprevádzal. „Som ozajstný 100-percentný rehoľník.“
Keď sme prechádzali vstupnou bránou Červeného kláštora, sotva sme to s manželom spoznali. Otvoril sa pred nami nádherný areál, so všetkými krásami, ktoré nám komunisti odopreli. Po 36 rokoch sme si tak konečne vypočuli pravdu o magickom mieste, ktoré by mal navštíviť každý Slovák. Veď práve v Červenom kláštore sa udial prvý pokus o preloženie Svätého písma z latinčiny do slovenčiny.
Kláštor pri dedinke Červený kláštor založili v roku 1320 kartuziáni, ktorí dodnes patria k najprísnejším reholiam s asketickým spôsobom života. Jedia iba dvakrát za deň, na obed a večer, vždy každý sám. Pri stole sa stretávajú iba v nedeľu, ale aj vtedy mlčia, aby počúvali Sväté písmo. Celý život nejedia mäso. Ponúknu ho iba chorému bratovi, aby zosilnel. Inak majú stravu veľmi pestrú. Veľa ovocia a zeleniny, obilniny, strukoviny, mliečne výrobky, ryby v takom množstve, že hladom nikdy netrpia. V piatok sa postia, len chlieb a voda. Ak príde advent, zo stravy vylúčia mlieko a mliečne výrobky a takto sa pripravujú na privítanie Ježiša Krista.
V priemere sa dožívajú 90 rokov. Traduje sa, že v 16. storočí bol pápež prekvapený ako prísne žijú a tak im chcel pravidlá zmäkčiť. Keď sa to dozvedeli kartuziáni, vydali sa na protestný pochod až do Ríma. Keď pápež videl pred sebou zástup vyše 90-ročných starcov ako protestujú proti zmierneniu ich rehole, povedal, že dobre, žite si ako chcete. A tak kartuziánsku rehoľu nikdy nikto nezmiernil a kartuziáni takto žijú vo Francúzsku dodnes. Od 11. storočia chodia napríklad spávať o 19.00 hod. a vstávajú o 24.00 hod.
Do histórie Červeného kláštora sa zapísali dve významné osobnosti. Fráter a páter. Prvým bol fráter Cyprián , ktorý prišiel do kláštora zo štúdií v Taliansku, Česku a Poľsku. Práve tu sa začal venovať lekárnictvu a bylinkám. Pretože bol fráter, na rozdiel o mníchov mal neobmedzený pohyb mimo kláštora, čo využíval na zbieranie byliniek. Preslávil sa herbárom, do ktorého v piatich jazykoch zapísal 282 rastlín. Snažil sa vytvoriť učebnicu pre bratov, aby po ňom mohli v tradíciách bylinkárstva pokračovať. Cypriánov herbár je považovaný za najstarší vôbec. V kláštore je jeho kópia, ktorú tam zanechali filmári, ktorí Cypriánov príbeh sfilmovali. Originál sa nachádza v Prírodovednom múzeu v Bratislave.
Druhou významnou osobnosťou kláštora bol páter Romuald Hadbavný, mimoriadne dôležitý človek pre Slovákov. Nie len, že v roku 1 745 zriadil v kláštore rehoľné profesórium, ale práve jemu sa pripisuje prvá snaha preklad Svätého písma z latinčiny do slovenčiny ako za pokus o prvú kodifikáciu spisovnej slovenčiny, ešte pred Antonom Bernolákom. Šíreniu prekladu však v roku 1782 zabránil cisár Jozef II.
Stredoveké kláštory nechceli byť nikomu dlžníkom. Ani panovníkom, ktorí im sľubovali za to privilégiá, ktorými by mohli zasahovať do chodu kláštorov. Preto fungovali skôr ako samostatné dedinky, kde nechýbalo nič. Navštíviť niekoľkostoročné domčeky mníchov je obrovským zážitkom, ktorý komunisti dlhé desaťročia odopierali. Všetky domčeky vybudovali tak, aby boli samostatné a nezávislé. Sv. Benedikt im totiž zanechal odkaz, modli sa a pracuj. Takže každý mních žil samostatne a z toho, čo si aj sám vypestoval.
Celý kauzistický domček sa zachoval iba jeden z trinástich. Z vlastnej záhradky sa vstupovalo do domčeka s jednou chodbou a štyrmi miestnosťami. V záhradke si každý pestoval čo chcel. V prvej miestnosti mních spal a oddychoval, v druhej sa umýval a kúril, v tretej mal napríklad laboratórium na bylinky, kde našli aj nádobu s nápisom tinktura di cannabis. Všetko, čo mních v záhradke vypestoval, slúžilo výlučne pre mnícha. Ak bol niekto tesárom či kováčom, tak tam mal miesto laboratória dielňu. Posledná bola miestnosť oratórium, kde sa mních súkromne modlil.
Ani si dnes neuvedomujeme, že všetka táto krása nám bola do roku 1989 odopieraná.
Prečítajte si aj Utajený areál Lysá Hora vám učarí tým, aký je slovenský
