|
Keď kľačím na kufri, snažím sa ho zapnúť a celou cestou na dovolenku sa modlím, aby zips vydržal, vždy si spomeniem na svoju kamarátku. Tá do rodinného kufra, k plavkám, osuškám a badmintonovým raketám, zakaždým napchá ešte aj zopár kameňov a farby. Aby ste rozumeli, sú to šutre ako dlaň. Starostlivo vybrané a očistené. A keď sa jej jeden rok nezmestili do kufra, pokojne ich strčila do príručnej batožiny a letiskovej kontrole vysvetľovala, na čo ich má. Prešla. Pravda, bolo to v čase, keď za šťastný dolet zodpovedal najmä pilot a technický stav lietadla, nie neznámy šialenec, čo sa chce rýchlo dostať do neba.
Tie kamene a farby s ňou necestujú len tak. Keď má pri mori tvorivú chvíľku, nechce sa jej čítať alebo si pred spaním vychutnáva letný večer na hotelovom balkóne, tak maľuje. Často spolu so synom a manželom. Kamene v ich rukách dostanú tváričky, niektoré sa zmenia na mačky, psov alebo detváky, na iné nakreslia celé zvieratko alebo farebné srdce. A keď sa usušia, ako poštári ich roznesú na rôzne miesta. Len tak. Druhým pre radosť.
Dva roky po sebe vliekli kamene do Bulharska. Jeden s hlavou mačky nechali v záhone ruží u majiteľov malého psa. Keď chodievali okolo, vždy ich veselo vítal, vrtel chvostom a nechal sa škrabkať po hlave. Zjavne mu chýbal kamarát na hranie.
Ďalší kameň skončil medzi zeleninou a ovocím v obchode, kde nakupovali. Tretí zase v črepníku kaviarne, v ktorej varili tú najlepšiu kávu v širokom okolí. Ktovie, kedy a kto ich našiel. Či ich tam nechal, vzal si ich, alebo ich vystrčil kdesi na viditeľné miesto v domnienke, že ich ktosi stratil.
Kamarátka vraví, že sú to také jej pozdravy pre neznámych. Pre priateľov, ktorých zatiaľ ešte nestretla. Snaží sa im vyčarovať úsmev na tvári, aj keď ich nikdy neuvidí.
V poslednom čase som zopár pozdravov od neznámych zaznamenala aj na našom sídlisku. Pred panelákom, okolo ktorého chodím do práce, pribudla nádherná skalka a záhon žltých sirôtok v tvare srdca. Vidno ho už z diaľky. Každý, kto ide okolo, má hneď krajší deň. Aj keď prší, pripomínajú slnko.
Ktosi ďalší zas pred pár rokmi vysadil ovocný strom. Už rodí. A keď sa na ňom objavia prvé plody, deti sa naň usalašia ako sýkorky. Niekto naň zavesil aj krásne pomaľovanú vtáčiu búdku.
Milujem takéto aktivity neznámych voči neznámym. Dokážu mi spríjemniť deň a napĺňajú ma nádejou, že to s nami predsa len ešte nie je až také zlé, ako to občas vyzerá v televíznych novinách či na sociálnych sieťach.
(Autorka je redaktorka mesačníka Dieťa)
Prečítajte si aj Dole-dole
