|
Vedci zistili, že v 30 percentách stavebníc Lega sa objavujú zbrane. Deti si zo skladačiek už dávno nestavajú len autá, traktory a domčeky pre zvieratá, ale aj pušky a meče. A hrajú sa na vojnu. Strieľajú, bojujú, „zomierajú“! Nemali by sme im Lego radšej zakázať?
V niektorých domácnostiach aj škôlkach to už urobili. Pre zbrane tam platí prísny zákaz. Nenájdete tam umelohmotné pištole, ale ani stavebnice, z ktorých sa zbrane dajú vyrobiť. Lenže raz mi učiteľka takejto škôlky medzi rečou pošepla, že deťom to veľmi nevadí. Vraj nájdu si na zemi paličku, v ich rukách sa zmení na samopal a už aj strieľajú. Ra-ta-ta-ta-tááá.
Čo teraz? Zakázať aj všetky paličky povaľujúce sa na zemi? Prípadne aj tie v nanukoch? Aj tie, pomocou ktorých lekár pozerá do hrdla a dieťa ho ukecá, nech mu to dá - vraj kukne do hrdla plyšovému medveďovi či Barbine. Ale čo ak nie? Čo ak tú paličku zmení vo svojej fantázii na samurajský meč a milý maco či blonďatá dlhonohá kráska razom prídu o hlavu...?
Detská fantázia nepozná hraníc. Našťastie. Práve to robí z detí výnimočné osoby. A práve to im my, dospelí, závidíme. Tam, kde my vidíme len kopu kamenia, dieťa už vidí veľkolepú stavbu, hrádzu na potoku s rybičkami a žubrienkami alebo sochy či celú kamennú rodinu. Príbeh sa môže začať odvíjať. Neraz je na pokračovanie a rodina si ho pamätá dlhé roky.
Tiež si spomínam na kamarátkinu dcérku, ktorá má dnes už dve vysoké školy, no v tom čase chodila ešte len do škôlky. Počas turistiky našla na zemi odlomený konár, na konci ktorého bolo lístie. Neviem, či jej to pripomenulo chvost dákeho zvera, fakt však je, že konár sa zmenil na Dunča. A šiel dva dni horami-dolinami s dieťaťom - ako inak, ťahaný na provizórnej vôdzke. Skončil až doma na balkóne. Čo na tom, že turistika sa konala na Morave a dieťa bývalo v Bratislave, tam a späť sa cestovalo vlakom, celé dva dni lialo ako z krhly, drevený Dunčo mal chvost celý od blata a po ceste sa mu ulomil kúsok z drevenej nohy?
V čase môjho detstva bolo Lego podpultovým tovarom. Pušky sme mali z drevených lát, ktorých sa na rozostavanom sídlisku povaľovalo neúrekom. Dosť aj na tretiu svetovú. Strieľali sme z nich často. Burina po pás bola ideálnym bojovým poľom. Hrávali sme sa na indiánov aj kovbojov (indiáni vrhali šípy, čo mi teraz už ako matke príde ešte nebezpečnejšie ako ra-ta-ta-ta-tá z drevenej pušky). A tiež na partizánov a Nemcov. „Dole-dole," vykrikovali sme sa na celé sídlisko a zasiahnutí ladne padali k zemi. Nie nadlho, len kým sa nezačalo nové kolo. Alebo kým nás mamy nezačali zháňať k obedu.
V mysli zaletím ku každému členovi svojho vtedajšieho pluku. Aj k členom nepriateľskej armády. Nikto z tých detských bojovníkov sa nestal agresorom v reálnom živote. No áno, chalani si občas dali cez papuľu, ale o pár minút už zase svorne hrali futbal. Dievčatá sa občas nerozprávali a zduto prešli okolo seba, ale tiež to dlho nevydržali. Vojna z ihriska s drevenými puškami na nikom z nás nezanechala negatívne stopy (na kolenách obdraté tepláky a mamina hubová polievka sa nerátajú). V dospelosti už nikto netúžil bojovať.
Stará známa pravda je, že deti sa učia napodobňovaním. Čo vidia v okolitom svete, to napodobňujú vo svojich hrách. Nečudujem sa, že si chcú z Lega stavať zbrane, keď vidia vojnu všade navôkol. Skôr mi je ľúto, že na sídliskách už nikde nenájdu burinu po pás, môžu sa hrať len na parkoviskách medzi autami. A ešte horšie je, že nemajú veľmi kedy a ani s kým - lebo ten má tenis, ten zas futbal či hip-hop a tamtoho mama nepustí, lebo byť vonku je v dnešných časoch nebezpečné. Na pušku z Lega tak na polici sadá prach. Dieťa sa presunie za počítač a zabíja v nezmyselnej počítačovej hre. Nemá šancu vybiť svoju prirodzenú agresivitu, ani zistiť, že umrieť a ležať na zemi, kým iní sa ešte stále hrajú, nie je až taká zábava. A vlastne nemá šancu ani vedieť, čo je tá vojna v skutočnosti vlastne zač, lebo jedna hodina dejepisu do týždňa je strašne málo.
Pušky z Lega podľa mňa nie sú až také zlé, ako ten zvyšok, ktorý k nim deťom priniesla dnešná doba.
Prečítajte si aj Čerstvý dúšok z kabelky
