Poľskému inštitútu v Bratislave po 20 rokoch opäť šéfuje žena

BRATISLAVA. Za smutných socialistických čias bolo oknom do sveta. Tu sa viacerí zdržiavali v čitárni vďaka poľskej tlači, ktorá nebola až tak striktne cenzurovaná ako tá v Československu. Tu v knižnici na poľskej literatúre vyrastali osobnosti Slovenska, ako napríklad Magda Vášáryová. Niektorí si tu kupovali knihy, plagáty, pohľadnice a milovníci hudby obohacovali vlastné zbierky o vzácne kusy poľských LP-ečiek. Socializmus už nemáme, ale Poľský inštitút má stále silné renomé. Ako kultúrne centrum funguje už 66 rokov, z toho v Bratislave na Námestí SNP sídli 63 rokov. Po 20 rokoch mu opäť šéfuje žena - Monika Krzepkowska.

Renomé inštitútu ostalo 

Nákupy sú minulosťou, pretože obchod na pokyn Varšavy zrušili v druhej polovici 90. rokov. Všetko ostatné ale funguje: knižnica a čitáreň, kurzy poľštiny, výstavy, koncerty, prednášky, prehliadky filmov a iné kultúrne podujatia.

„Na tom renomé môžeme bazírovať aj dnes, ale nie som si celkom istá, či mladí vnímajú inštitút podobne ako staršia generácia,“ hovorí Monika Krzepkowska – riaditeľka Poľského inštitútu. A preto špeciálne pre nich pripravuje zaujímavú kultúrnu ponuku. Svoje projekty realizuje od konca minulého roka, kedy nastúpila na post riaditeľky.

Až 170 podujatí ročne

„Možno mám o niečo ľahšiu úlohu ako moji kolegovia vo Viedni, či iných hlavných mestách, lebo Bratislava je čarovná v tom, že nie je až tak uponáhľaná ako iné metropoly,“ hovorí a dúfa, že oslovi široké publikum.

Určite už oslovila viacerými akciami. K tým najúspešnejším patrilo vystúpenie divadla s multimediálnou šou  – Teatr Ósmego Dnia (Divadlo Ôsmeho dňa) z Poznani, ktoré v auguste na Tyršovom nábreží v Bratislave bavilo publikum a divákov zapájalo do spoločného projektu spolu so slovenským divadlom SkRAT.

Keď sa pýtam riaditeľky na nové projekty, hneď mi s entuziazmom vymenuje niekoľko. Na jeseň príde Slovákmi milovaný dirigent a skladateľ Piotr Rubik, ktorého šou pred pár rokmi navštívili tisícky divákov v Bratislave, v Košiciach, či Trnave. Plánuje tiež stretnutie s Michalom Rusinkom – básnikom a osobným asistentom nositeľky Nobelovej ceny Wisławy Szymborskej. V kinách sa objaví niekoľko poľských noviniek. Práve štartuje ďalší ročník kurzov poľštiny – minulý školský rok sa tu po poľsky učilo v štyroch skupinách vyše 60 osôb. A dozvedám sa, že Poľský inštitút organizuje a podporuje ročne 170 kultúrnych podujatí po celom Slovensku.

Riaditeľka a matka

Keď hovoríme o mladej generácii, treba povedať, že Poľský inštitút tento rok láka deti. Onedlho vyjde kniha pre deti Mapy od Mizielinských, ktorú New York Times zaradil medzi 6 najkrajších grafických kníh. Je to detská kniha o cestovaní po svete, ktorú napísali Aleksandra a Daniel Mizieliński. Po prvýkrát inštitút zažil aj detské dielne na deň detí, kde sa maľovalo, robili sa laboratórne a chemické cvičenia a filmová tvorba. „Chcem, aby to v inštitúte bolo pestré, hlučné a viditeľné,“ hovorí riaditeľka. Sama má malé deti a preto im rozumie.

Na Slovensko pricestovala s dvojročnou dcérkou a štvorročným synom. O deti sa stará opatrovateľka a syn navštevuje škôlku. „Keď sa deti narodili, odhalila som v sebe také zásoby sebadisciplíny, o ktorých som pred tým ani netušila,“ smeje sa a spomína, že po prvom pôrode nastúpila do práce po piatich mesiacoch, po druhom – po šiestich.

Manžel ju vo všetkom podporuje, ale keďže je často na služobných cestách, Monika si musí všetko dobre naplánovať. „Som puntičkárka a smrteľne vážne pristupujem k výzvam,“ hovorí. Kým pricestovala do Bratislavy, bola riaditeľkou sekretariátu ministra zahraničných vecí. Práca a deti ju naučili, že nemôže nič odkladať na neskôr, lebo už sa nedá nájsť cesta späť. „Utekala som z práce, keď moje deti išli prvýkrát do divadla, na tanec a podobne, lebo to, čo prežívajú po prvýkrát, sa už nezopakuje len preto, že ja nestíham,“ vysvetľuje a ukazuje mi svoj diár, v ktorom je takmer každé pole popísané.

Ignorovať mužský kontext

Keď pred 20 rokmi na post riaditeľky pricestovala žena (Wirginia Mirosławska – pozn. red.) hovorila, že to majú ženy na tomto poste ťažšie. Tou nevýhodou podľa nej bolo to, že ženy nevedia všetko vybaviť v mužskom štýle, čiže pri poháriku. „Aj ja viem nosiť nohavice a dať si cigaru!“ odvážne reaguje Monika, ktorá si myslí, že staré časy sú už preč. Ženy si vybojovali lepšiu pozíciu nielen v mužskom svete, v ktorom sa ona odvážne pohybuje.

„Mám v sebe nejaký mužský prvok, bývam drzá, čo sa mi neraz oplatilo,“ vysvetľuje. Podľa nej je treba si občas obliecť hrošiu kožu a ignorovať mužský kontext. „Samozrejme, to neznamená, že svoju ženskosť potláčam alebo zapieram,“ smeje sa. Keď sa človek na ňu díva je jasné, že ženskosť v sebe sa jej potlačiť nepodarí. Hneď aj vysvetľuje, že sama seba vníma ako manažérku – úradníčku. „Práca v kultúre je tá najlepšia podoba manažérskych úloh, lebo viem, že ľuďom prináša radosť a mne dáva krídla,“ konštatuje s radosťou. A hneď začína kresliť vízie, čo by sme ešte mohli spoločne pripraviť, aby sme zaujali slovenských divákov.

Prečítajte si aj Krystyna Janda: Zahrať Danutu Walesovú bola najťažšia úloha