|
Otvorene hovoríte o tom, že žijete v spoločnom zväzku s partnerkou a vychovávate spolu dcérku. Aké ťažké je otvorene komunikovať na Slovensku o inej sexuálnej orientácii?
“Ja som svoj verejný coming out absolvovala už pred pár rokmi, keď ma do jedného projektu o menšinách oslovila Zora Jaurová. Išlo o sériu videí, v ktorých vždy vystupovala dvojica ľudí z jednej profesijnej oblasti. Jedna osoba z dvojice bola z menšiny a druhá z väčšiny. Vtedy som svoje rozhodnutie veľmi dlho zvažovala, avšak napokon som sa riadila mojím obľúbeným heslom “netreba sa báť, treba sa nebáť”. Ľahké to však nebolo. A obdobný súboj vo svojom vnútri som zviedla aj pri mojom rozhodovaní o kandidatúre do parlamentu s tým, že medzičasom sa moja rodinná situácia zmenila a s partnerkou nám do rodiny pribudla naša milovaná dcérka. O to ťažšie bolo rozhodnúť sa otvorene komunikovať o mojej rodine, keďže strach o vlastné dieťa naozaj nič neprekoná. Nakoniec som však usúdila, že niekto musí nabrať odvahu a otvorene o dúhových rodinách hovoriť. Robím to nielen pre našu dcéru, ale pre množstvo ďalších dúhových rodín na Slovensku.”
Ako to pociťujete v kampani, v ktorej kandidujete za PS/Spolu?
“Asi si vie každý predstaviť, že množstvo hejtov a útočných správ, ktoré dostávam, je pomerne veľké. Ale snažím sa to brať s nadhľadom. Mne je často tých ľudí aj ľúto. Žiť s toľkou nenávisťou v srdci, to musí byť smutné. A zároveň verím, že skôr či neskôr pochopia, že stáli na nesprávnej strane tohto ľudskoprávneho súboja. Na druhej strane je skvelé, koľko podporných správ dostávam. Píše mi nielen množstvo mladých ľudí, ale aj páry rovnakého pohlavia, ktoré spolu žijú viac ako 20 rokov. Práve som sa na diskusii v Nitre stretla s lesbickým párom, ktorý má už 36-ročného syna a dve vnúčatá. Ich syn im sľúbil, že im raz vystrojí svadbu. Tak dúfam, že im k tomu budem vedieť dopomôcť. Všetky tieto životné príbehy, s ktorými sa stretávam, mi dodávajú silu odolávať aj vlne hejtu, keďže viem, že moje ciele sú ušľachtilé a môžu pomôcť mnohým ľuďom na Slovensku.”
Viac ako desať rokov sa popri advokácii venujete právam osôb s inou sexuálnou orientáciou, vyše päť rokov poskytujete pre LGBTI ľudí bezplatné poradenstvo. Majú dnes muži a ženy s inou sexuálnou orientáciou viac práv ako pred desiatimi rokmi?
“Čo sa týka právnej úpravy týkajúcej sa práv LGBTI ľudí, tak na Slovensku sa za posledných 10 rokov dosiahla iba zmena v trestnoprávnej rovine. Konkrétne trestný čin podnecovania k národnostnej, rasovej a etnickej nenávisti sa rozšíril aj o dôvod inej sexuálnej orientácie. Obdobne sa rozšíril osobitný motív spáchania trestného činu. Vo vzťahu k párom rovnakého pohlavia sa však za posledných 10 rokov nezmenilo absolútne nič. Páry rovnakého pohlavia, ani dúhové rodiny, z pohľadu práva na Slovensku vôbec neexistujú. Neustále tak žijeme v právnej neistote, ktorú štát udržiava tým, že napriek svojím ľudskoprávnym záväzkom nerešpektuje právo na rodinný život párov rovnakého pohlavia a nepriznáva im žiadny inštitút, ktorý by im poskytoval právnu ochranu.
Často sa stretávam s názormi, že koho to vôbec zaujíma a koľkých ľudí sa to týka. Ak sa budeme držať zaužívaných štatistík, v spoločnosti žije minimálne štvorpercentná menšina, ktorá má inú ako heterosexuálnu orientáciu. U nás je to teda približne 220-tisíc ľudí. Každý z nich má mamu a otca, aj keď nie vždy, vďaka náladám v spoločnosti, stoja pri nich. Mnohí z nich majú súrodencov a nie jedného, starých rodičov, ktorí sú hrdí na svoje deti a vnúčatá. Už len pri týchto počtoch sa pri téme práv LGBTI ľudí bavíme o viac ako o pol milióne až milióne obyvateľov našej krajiny. Je to naozaj málo, aby sme im nevenovali pozornosť a ich práva, práva ich detí, vnúčat, či súrodencov dali na úroveň väčšinovej spoločnosti?”
Prečítajte si
Môžeme ľudí nútiť, aby verejne hovorili o svojej inej sexuálnej orientácií? Aký tlak to pre nich znamená?
“Vo všeobecnosti platí, že by sme nikoho nemali nútiť. Každý by sa mal sám rozhodnúť, kedy a či vôbec spraví svoj verejný coming out. Coming out je často veľmi zdĺhavým procesom. Začína vnútorným procesom a pokračuje tým vonkajším. Sú ľudia, ktorí za celý život nenájdu odvahu, aby o svojej sexuálnej orientácii hovorili. Môžeme sa sami seba pýtať, aká je to spoločnosť, v ktorej sa ľudia o svojej sexuálnej orientácii boja otvorene hovoriť? Žiť vo vynútenej pretvárke tiež nie je ľahké a určite to má dopady aj na kvalitu života ľudí, ktorých sa to priamo týka.”
Vy ste sa akademicky venovala aj téme konfliktu slobody prejavu a práva na súkromie osôb verejného záujmu. Je sloboda prejavu nadradená súkromiu verejne známej osoby?
“Nedá sa povedať, že by sloboda prejavu bola nadradená, ale v prípade verejne známych osôb je v porovnaní s ostatnými ľuďmi hranica súkromia posunutá v prospech slobody prejavu. To znamená, že verejne známa osoba musí zniesť vyššiu mieru zásahu do svojho súkromia. Aj to má však svoje hranice. V prvom rade musí ísť o informácie, ktoré prispievajú k debate verejného záujmu a tieto informácie by mali súvisieť s pôsobením danej osoby na verejnosti, resp. záujem na zverejnení daných informácií musí mať verejný charakter. Pri posudzovaní existencie verejného záujmu v konkrétnom prípade musí byť dôraz kladený na to, či zverejnenie je v záujme verejnosti a nie na to, či verejnosť by mohla mať záujem si predmetnú informáciu prečítať. V tom je veľký rozdiel.”
Posledné dni riešime otázku redaktora Plus 7 dní, ktorý sa premiéra Petra Pellegriniho opýtal, či je homosexuál. Má novinár právo opýtať sa verejne činnej osoby na jej sexuálnu orientáciu?
“V spoločnosti, ktorá rešpektuje každého bez ohľadu na jeho sexuálnu orientáciu by táto otázka nebola vôbec zaujímavá. Heterosexuálni politici a političky bežne dostávajú otázky, ktoré sa týkajú ich partnerských vzťahov, či detí. Je úlohou a výzvou pre spoločnosť, aby dospela k tomu, že tieto otázky nebudú ničím výnimočným ani v prípade politikov a političiek inej sexuálnej orientácie. Keď sa však pozrieme na výsledky posledného eurobarometra z minulého roka, tak na otázku, či by ľuďom prekážalo, keby bol na najvyššej volenej politickej funkcii gej, lesba alebo bisexuál, odpovedalo až 32 percent ľudí, že by im to prekážalo. Pre porovnanie uvediem, že v prípade priemeru EÚ je to 18 percent, ktorým by to prekážalo. Na Slovensku sme teda ešte veľmi ďaleko od prijatia ľudí s inou sexuálnou orientáciou bez akejkoľvek diskriminácie. Pritom to, či je niekto gej alebo lesba, nemá absolútne žiadny vplyv na jeho kvalifikáciu vykonávať akúkoľvek politickú funkciu.
Priama otázka na sexuálnu orientáciu však vo všeobecnosti v prípade človeka, ktorý o tom sám dobrovoľne otvorene nehovorí, nie je z hľadiska novinárskej etiky a rešpektu k danej osobe vhodná. Samotná otázka však podľa mňa nie je spôsobilá zasiahnuť do práva na súkromie dotknutej osoby. Takým zásahom by naopak bolo napríklad zverejnenie článku s informáciami a dôkazmi potvrdzujúcimi, že dotknutý človek je gej. S výnimkou prípadu, keby tieto informácie priamo súviseli s otázkou verejného záujmu, napríklad by sa dané informácie týkali mileneckého vzťahu politika a osoby, u ktorej sa preukázal nezákonný majetkový prospech s priamym prepojením na daného politika.”
Ako vnímate kontext, v akom sa novinár opýtal premiéra na jeho sexuálnu orientáciu?
“V celom rozhovore som neobjavila kontext, ktorý by vytvoril podklad pre položenie otázky na sexuálnu orientáciu premiéra. Keby témou rozhovoru bolo napríklad dlhodobé upieranie práva párom rovnakého pohlavia zo strany premiéra a politickej strany, ktorú reprezentuje, tak by sa dalo uvažovať o oprávnenosti tejto otázky.”
Akú úlohu tu hralo načasovanie, teda krátky čas pred parlamentnými voľbami?
“To je veľmi ťažké posúdiť. Blížiace sa voľby ale mohli mať vplyv na rozhodnutie položiť túto otázku premiérovi práve teraz.”
Čo znamená pre komunitu LGBTI ľudí, keď verejne známa osoba otvorene hovorí o svojej inej sexuálnej orientácii?
“Coming out verejne známych osôb má na jednej strane potenciál priblížiť LGBTI ľudí väčšinovej spoločnosti, zviditeľniť ich. A na druhej strane môže pomôcť LGBTI ľuďom prekonať ich vlastný coming out. Môžu v nich vidieť pozitívne vzory aj vo chvíľach, keď sa cítia so svojou inakosťou osamelí. Všetci by sme sa mali snažiť prispieť k takej zmene spoločnosti, v ktorej sa nikto nebude báť otvorene hovoriť o svojej sexuálnej orientácii a o svojej rodine. Bola by som rada, keby sa každý zamyslel nad tým, aký svet si predstavuje pre svoje dieťa, či vnúča, ktoré môže byť inej sexuálnej orientácie.”
