|
Odvolávam všetky moje ponosy na súčasnú mládež. Lebo áno, aj keď na to ešte nemám vek mojej mamy, či babky, už sa pristihujem, že si pofrflem na mlaď, keď v autobuse neuvoľní miesto starším alebo si naplno pustí nejakú hitovku z youtube cez smartfón. Brblem, keď mladík hreší vedľa ucha mojej mladšej dcéry a pritom neustále ťuká statusy na niekoľko sociálnych sietí naraz. A hryziem si do jazyka, aby som neprehodila poznámočku na adresu mladej slečny s cigaretou v ruke uprostred hlučnej tlupy dospievajúcich tínedžerov.
Uznávam, že je to moje frflanie lacné, lebo v tomto sa mlaď nemení už desaťročia a ani tá moja generácia nepatrila do výkladných skríň. A áno, často si len v duchu vybijem zlosť na mladých za to, že mi ten deň pokazili oveľa starší nevychovanci.
Odvolávam všetky moje ponosy na súčasnú mlaď. Odkedy som sedela v publiku slovenského festivalu poézie Beniakove Chynorany v mojich rodných Košiciach už sa na mládež frflať nechystám. Vo veku hlučných mladíkov v autobuse, som totiž v sále vedeckej knižnice videla súťažiť dievčatá a chlapcov v prednese poézie a prózy. Najmladší mali 14 rokov, čo ma dostalo, ale najstarším tiahlo na 19 a to ma odrovnalo.
Žiaci konzervatória i súkromných umeleckých škôl s nasadením predniesli náročné texty o nenávisti, ktorej sa darí viac ako iným citom, o pravde, ktorú treba stále hľadať, o múre, ktorý jediný vie, ako sa šikanuje, či o osudovej La Femme Fatale. Bojovali s výrazovými prostriedkami i výpadkami textu s takou profesionalitou, že aj sliny som pregĺgala len občas, aby som nerušila.
Odvolávam ponosy aj na málo oduševnených pedagógov. To brblem podstatne menej ako na tú mládež, ale tiež si nenechám ujsť príležitosť. Odvolávam potom, čo som videla v akcii pár učiteľov, ktorí s rovnakou láskou ako drilujú lyriku či epiku, namažú v prestávke súťaže domácu nátierku na chlieb pre súťažiacich a urobia kávu či čaj ich sprievodu. Nehovoriac o jazykovej, dychovej i zrakovej rozcvičke pred súťažou, ktorá vtiahla do deja aj nás nesúťažiacich v hľadisku.
Odvolávam všetky moje ponosy na súčasnú mládež. Niežeby texty po súťaži nevymenili za smartfóny, nedobehli všetky zmeškané statusy na sociálnych sieťach a neutekali do autobusov, kde boli hluční.
Chcem si ich zanietenie pre veršované slovo pripomínať vždy, keď budem mať chuť brblať na povrchnú mládež, ktorá nemá zmysel pre dokonalosť.
Prečítajte si aj Keď chýba sebavedomie
