|
Zdá sa vám, že to rozhodnutie závisí len od vás. Vy si musíte povedať, či popri náročnej práci a rodine ešte stíhate doktorandské štúdium a či tá námaha a stres budú stáť za to. Keď už idete na prijímačky, dohovárate si, že tréma a strach nie sú na mieste. Nie sú to vaše prvé prijímačky, nie ste študent, ani zelenáč. Máte vek a skúsenosti, životné i profesionálne. Máte, čo ponúknuť. A napokon chcete na sebe pracovať, to by malo zabrať vždy.
Po prijímačkách sa aj tak cítite ako študent a zelenáč. Nie je to pohovor partnerov, stále oproti vám sedia niektoré profesorky či docenti, ktorí vám potrebujú dať pocítiť, že ste zase v živote nedosiahli toľko, koľko si myslíte. Lebo v ich svete sa ráta teória a vy ste človek z praxe. Vedomosti rozdeľujú na viac a menejcenné.
Nie je to len pocit na prijímacích pohovoroch. Častokrát trvá aj počas štúdia. Ak prídete s inými prístupom, ako je ten zabehaný. Ak zapochybujete o veciach, ktoré dlho fungovali, ale už nestačia. Nie je dôležité ČO sa povie, ale KTO to povie. Chýba rešpekt k chuti vzdelávať sa a posúvať veci ďalej.
Rešpekt nemá ministerstvo voči učiteľkám a učiteľom v materských, základných, či na stredných školách. Nemajú ho niekedy ani učitelia voči žiakom, ktorí sa majú chuť vzdelávať inak ako to predpisujú osnovy. Chýba aj niektorým vysokoškolským učiteľom voči ich študentom, aj takým, čo si prišli zvyšovať vzdelanie po 20-ročnej praxi. Rešpekt stratili pedagógovia sami voči sebe. Podceňujú druhých, lebo mnohí podceňujú ich.
V školstve chýba zdravé sebavedomie. Bez toho sa nepohneme. Nemôžeme mať sebavedomých študentov, ak nebudú mať sebavedomých pedagógov. A je jedno, či v škôlke, na gymnáziu alebo na doktorandskom štúdiu.
Dnes urobia učitelia niečo pre svoje sebavedomie.
Prečítajte si aj Učitelia na protest darujú krv, zapojiť sa chce viac ako dvesto škôl
