|
Človek sedí ako paralyzovaný, keď mu život opäť raz ukáže, že posledné, čo má naozaj v rukách, je osud. Čakanie, či sa výborný ekonóm a priateľ mnohých z nás, Martin Filko, predsa len nezjaví, sa stáva zdrojom zbierania omrviniek nádeje a trasenia rúk, ktoré končí tisícim stlačením refreshu. Nevieme sa sústrediť. V hlave šumí zradný Dunaj a veľa otázok.
So stratou blízkych sa stretávam a myslím, že márne je hľadať niekde spravodlivosť. Jedinou spravodlivosťou v živote je tá, že všetci sme z nej dezorientovaní rovnako. Nikto to zvláštne rozhodenie kariet osudu neodkódoval a ani neodkóduje.Prečo ten a nie ten? Prečo to a takto? Bolestivé otázky, na ktoré neprídu hojivé odpovede.
Pri veľkých stratách a ranách na duši je márne hľadať logiku. Ako keď hľadáme Boha tam, kde sa cestou na púť zrúti autobus a umrie mnoho pútnikov. Alebo úplná hlúposť: sebaľútosť v momente, keď sa presúvam medzi onkológiami na Deň detí
v kostýme šaša a dostanem veľkú pokutu za prekročenie malej rýchlosti. Prečo? Veci nefungujú, ako by sme chceli. Žiaden biznis s osudom.
Možno jedinou cestou, ako sa s nimi aspoň trochu zmieriť, je pokúsiť sa z nich niečomu naučiť. A pri tom učení nájsť aspoň trochu pokoj v duši.
Naučiť sa, že zajtra tu už nemusíme byť a podľa toho by sme mali žiť. Že zajtra tu už iní nemusia byť a tak by sme sa k nim mali s láskou správať. Potom by sa aj tí zhora ľahšie usmievali pri pohľade na to, čo tu po nich ostalo.
Prečítajte si aj Som žena, som matka, som z východu
