Pred týždňom som išla na obed s kamošom. Je foodbloger, myslím, že najúspešnejší na Slovensku. Má veľa followerov a perfektnú priateľku. Poznáme sa, píše, fotí, má rada krásne veci a sama je krásny človek. Daniel mi napísal, že chce ísť vyskúšať nový ramen (japonský rezancový pokrm - poz.red.) na konci sveta v Dúbravke v Technickom skle. 

Sedíme na ramene, reštaurácia pekná. Vonku sedia nejakí iní zákazníci, my si sadáme dovnútra. Celé je to naozaj príjemný zážitok, a zatiaľ, čo si užívame môj prvý ramen v živote, kecáme o živote, o svete, o hudbe, o politike. Sedím oproti Danielovi a mysľou mi chodí, aké je to príjemné, keď je vzťah jasne kamarátsky. Keď muž a žena idú len tak spolu na obed/večeru, a všetci zúčastnení vedia, že je to presne len večera alebo obed, a tak je to presne dobre. Nič viac, a nič menej. Krásna vec, všetko je jasné a funguje. 

Dvíhame sa z reštaurácie, manažér nás vyprevádza. Už vonku, kráčajúc k autu, za nami kričí, nech prídeme zas. Dodá, že muži na terase boli "veľmi šťastní, že som prišla, tak nech prídem aj nabudúce". S Danielom si vymieňame pohľady, je to čudné, je to trápne. Kráčame k autu. Neskôr sa k tomu vrátime a hovoríme si WTF. Zbytočné, trápne. NA ČO? Daniel hovorí, že je na to citlivý a nevedel, čo má povedať. Ja by som aj vedela, čo povedať, ale vedela som, že pán to myslí dobre. Chcel dať príjemný kompliment, a úprimne, toto bolo jediné, čo mu napadlo. Nedávalo žiadny zmysel vysvetľovať mu naše rozdielne vesmíry. 

Strih. Kráčam večer na drink s kamoškami. Keď vyjdem z našej brány, stačí zabočiť na hlavnú ulicu, a o desať minút som pešo v meste.  Na rohu sa mi s mojím rezkým krokom stáva, že sa občas zrazím s človekom oproti. Dnes to bolo bizarné - na rohu som stretla známeho milionára, kráčajúc zo svojej centrály, do svojej reštaurácie. Svety, ktoré sa zvyčajne nepretínajú. Všetko o nás navzájom kričí, že nemáme nič spoločné. 

Zrážame sa na rohu, ja v šoku utrúsim Dobrý deň, pretože predpokladám, že navzájom vieme, kto sme. On naopak absolútne netuší a absolútne pripravený nahlas na ulici hovorí "ALE, ALE, ALE. AHOJ KRÁSKA." Som v šoku. Naozaj. V živote som už pripravená takmer na všetko. Viem zvyčajne pohotovo reagovať na hlúpe hlášky, odpovedám briskne na idiotské poznámky na ulici. Tentokrát som nedokázala reagovať. Robila som reportáže o jeho biznise, kritické, aj nepríjemné. Zvyčajne biznismeni a privatizéri majú aspoň toľko chochmesu, že sa k novinárom správajú slušne. V šoku len utrúsim, že si netykáme a pokračujem ďalej. 

Minule sa ma ženy na instagrame pýtali, že či keď behávam, tak po mne nepokrikujú muži. Premýšľala som nad tým, a prišla som k smutnému záveru - odkedy mám psa, muži sa ma pri behu boja. Chodievam na hrádzu s mojím psom Hektorom. Pravdepodobne by nikomu nikdy nič neurobil, ale je vychovaný, počúva ma na slovo a primárne behávam s ním. Je to fascinujúce ako inak reagujú muži na ženu so psom, ktorý je väčšieho vzrastu. Skenujú terén, zaostria, pozrú, uvidia psa a sklopia zrak a pokračujú ďalej.

Odkedy mám psa, cítim sa ako na obede s Danielom. Normálne. Bez sexuálneho zaťaženia. Iste, ľudia sa nám páčia. Aj mne sa páčia muži. Niekedy aj s Hektorom na hrádzi. Ale nevypiskujem po nich, ani si ich ostentatívne neobzerám. Nedemonštrujem, čo všetko by som im urobila, ani nenaznačujem očami pohľad ako by moje oči boli kamera smotánky. Odspodu až nahor. 

Myslím, že by sme boli v spoločnosti všetci spokojnejší, keby sme boli viac ako Daniel, a menej ako milionár. Človek sa oveľa viac dozvie, vie mať kvalitnejšie rozhovory a inú perspektívu. Nemyslí nonstop len na párenie a sex, a dokáže sa rozvíjať aj inými smermi. Ak by to bolo možné, brávala by som môjho psa so sebou všade - možno by to pomohlo v kolektívoch, firmách, aj v politike.

Hektor do každej rodiny!