Možno ste zachytili na sociálnych sieťach príbeh mladej ženy, ktorá je imobilná a má psoriázu. Lekár jej predpísal kúpele. Vybavila si pobyt, dopredu povedala, že je na vozíku, a keď prišla do kúpeľov, odmietli ju ošetriť, aj ubytovať a v stanovisku lekára bolo niečo v zmysle, že predsa psoriáza a vozíček, s tým nikto neráta. Pani poslali domov ako poslednú handru.
Tento týždeň ma zase dostal iný príbeh - známa cestovala vlakom do Zvolena. Jej kamarátka mala bicykel. Na trati je však výluka, na ktorej vás železnice odvezú kúsok autobusmi. Potiaľto všetko ok. Problém nastal pre bicykel - autobus vás zoberie len ako osobu. Čo je však horšie zistenie - autobus na výluke nezoberie ani vozíčkara. Systém s vami neráta, máte smolu. Kým je výluka, lístok vám ani nepredajú. Prepravte sa inak, v podstate nikoho nezaujíma, že ako.
V kombinácii s úradmi, ktoré by síce mali byť a mohli byť bezbariérové, v kombinácii s chodníkmi, ktoré majú 40 centimetrov a žiadny spád, ste jednoducho nahratí.
Prečítajte si
Bola som na víkend v Londýne. Jedna vec ma šokuje vždy, kamkoľvek na západ idem. Na ulici vidíte množstvo hendikepovaných - mentálne aj fyzicky. Až to vyzerá, že u nás tí ľudia skoro neexistujú. Sú ich tisíce, ale na rozdiel od iných štátov, u nás sú uväznení doma. Nechodia von, pretože každá cesta je mission impossible. Sú uväznení medzi štyrmi stenami.
Lenže vozíčkar alebo človek s barlou môže byť hocikto z nás. A je taký známy výrok, že kvalita demokracie sa dá ľahko zmerať tým, ako sa správame k najslabším v spoločnosti. Rómovia, chorí, starí, slobodné matky, či hendikepovaní - tí všetci sú u nás občania druhej kategórie. A to teda nie je pre nás ostatných bohvieaká vizitka.