|
Hajnalka, spolubývajúca na internáte a spoluštudujúca na univerzite prišla z južného Slovenska. Navštevovala maďarskú materskú, základnú aj strednú školu. Doma rozprávali iba maďarsky. Slovenčinu sa učila ako povinný, pre ňu cudzí jazyk. Okrem skrípt a učebníc z ekonómie, matematiky, účtovníctva, štatistiky, financií, marketingu, manažmentu mala na polici aj veľký slovensko -maďarský slovník.
Do akej miery rozumela prednáškam netuším, bola optimistická a rozpaky úspešne skrývala. Keď som si v rámci samoštúdia zvýrazňovala podstatné, Hajnalka intenzívne pracovala so svojím slovníkom. Odborné výrazy si prekladala do maďarčiny, aby im porozumela a vedela sa pripraviť na skúšky v slovenčine. Neviem, či štúdium úspešne ukončila, pokračovala som externe, určite však vďaka svojej povahe a krásnemu úsmevu všetky ťažkosti úspešne prekonala.
Ako mi záhoráčtina nepomohla
Skúšajúci na bankovníctve z indexu zistil, že som zo Záhoria. Písomnú časť som dala za dva, ale ponúkol mi šancu stiahnuť na jednotku. Mal však jednu zásadnú podmienku. Chcel, aby som Zmenku zodpovedala v záhoráčtine. Pobavená som odchádzala s dvojkou. Preložiť definície naučené ľubozvučnou slovenčinou do rodného nárečia bolo nad moje schopnosti.
Nárečie versus spisovná slovenčina
Doma komunikujeme „hybridným jazykom“, spisovnou slovenčinou popretkávanou nárečím. Manžel pracuje v hlavnom meste, ja som v Bratislave navštevovala univerzitu, rôzne kurzy a vytvorila som si k nej veľmi pozitívny vzťah, všetky tri deti sa tam narodili, staršia dcéra študuje na strednej, na Záhorí v súčasnosti žijeme. Najmladší syn ako jediný má kamarátov v našej dedine a tak sa na neho prilepia zaujímavé slovné spojenia. V slovenčine mu vysvetľujem nové učivo do školy a preskúšavam ho. On mi odpovedá nárečím, ale: „Neboj mami, v škole to povím dobre!“ V hlave má veru chlapec zabudovaný spoľahlivý prekladač, na vysvedčení mal samé jednotky.
Univerzálne záhorácke sloveso
Poznáte univerzálne sloveso, ktorým sa dá na Záhorí pomenovať nekonečne veľa činností? „Idem ondzit ten hrach.“ Čo tak asi ide robiť? Na jar siať, neskôr okopávať. Keď je sucho polievať. V lete zbierať plody. Variť, dusiť, mraziť, umývať... Ondzim, budem ondzit, ondzila som, ondzi!, neodzi!, ondzíš?. V našej rodnej nie ste pani Anička, ale tecina, nie môj manžel, ale ten múj. Prosím, prepáč, ďakujem nie sú samozrejmosťou. Ak upozorníte na chyby, spáchate maximálny zločin a budú vrieskať, že oni a ich deti sú celkom bez viny. Ľútostivo budú chodiť po dedine, sťažovať sa a získavať spojencov. Svoje vlastné negatíva potlačia ukazovaním prstom na iných nevnímajúc, že tri prsty mieria na nich, lebo veď nepovieš ty mne, ja tebe vykričím. V nedeľu sa stretnú v kostole, aby sa nepovedalo, avšak ich nenávisť k okoliu zostane nedotknutá.
Svet je pestrofarebný, nie je čierno – biely. Aj na dedine na Záhorí sa nájdu celkom normálni, milí, ústretoví, priateľskí ľudia. Radosť ich stretnúť na ulici, osvetľujú ako slnko, sú tichí, empatickí, usmievaví, neklebetia, pomáhajú. Možno ich je pomenej a možno len pre temnotu a hlučnosť zla, dobro slabšie počuť a vidieť.
